Život, smrť, znovuzrodenie

 

Poznámka k slovenskému prekladu

Tento text vznikol ako záznam rozhovorov medzi Matkou, hlavou Šrí Aurobindovho ášramu v juhoindickom Pudučéri, a žiakmi Medzinárodného centra výchovy, ktoré je súčasťou ášramu. Neskôr tieto stretnutia začali navštevovať aj ďalší členovia ášramu, preto otázky a reakcie obecenstva odrážajú široké spektrum rôznych úrovní pochopenia problematiky

Predlohou pre slovenský preklad bola anglická verzia rozhovorov vo 4. zväzku súborného diela Matky.[1] Kurzívou sú v texte vyznačené otázky a reakcie publika, citáty z komentovaných kníh, a tiež edičné vsuvky.




 

24. február 1951

Bol som vážne chorý, dve hodiny v bezvedomí, a mal som dojem, že som na druhej strane, v nejakom inom svete. Keď som sa prebral, cítil som, že mám za sebou dlhú cestu vo svete celkom inom, než je tento náš bežný.

Bolo to dočasné opustenie fyzického tela, ale nie úplné, lebo to by privodilo smrť. Keď človek takto odíde úplne – keď sa celkom oddelí od hmotného tela a je vlastne fyzicky mŕtvy – a keď sa potom do tela vráti, je to veľmi bolestivý proces, natoľko bolestivý, že sa na to nedá zabudnúť. Hovorí sa, že plač novorodenca je spôsobený jeho prvým kontaktom so vzduchom , ale ja si myslím, že je to niečo iné. Opätovný návrat do tela spôsobuje určité trenie, lebo to, čo telo opúšťa, musí byť dačo takmer hmatateľné, pokiaľ to má spôsobiť smrť, niečo hmotnejšie než jemný éter,[2] a toto trenie je mimoriadne bolestivé. V opačnom prípade môže byť človek v hlbokom bezvedomí, ale nie je naozaj mŕtvy. Až keď niečo takmer hmatateľné opustí fyzické telo a všetky prepojenia s ním sú definitívne preťaté, až vtedy nastane skutočná smrť. A preto (zdá sa, že sa k takému objavu pomaly dopracúvame) ľudia nie sú naozaj mŕtvi, kým od chvíle ich fyzickej "smrti" neuplynie šesť až sedem dní. Inými slovami, nie sú naozaj mŕtvi, kým ich telo zostáva neporušené, ale až keď sa nejaká jeho časť začne rozkladať. Počas tohto prechodného obdobia môže niekto s potrebnými znalosťami a schopnosťami takú osobu opätovne "vzkriesiť". Myslím si, že tak by sa dala prirodzene vysvetliť veľká väčšina takzvaných "zázračných" vzkriesení.

Poznám prípad, keď niekto zomrel. Lekári mu napriek tomu nasadili masáž srdca, a po čase tento človek znovu ožil.

Áno, v tomto smere sa lekári skutočne dopracovali až na samý prah "zázrakov"!

"Keď dosiahnete určitú rovinu vedomia, budete si pamätať [že ste prešli na druhú stranu]. Nie je až také ťažké zažiť to čiastočne a na chvíľu: v hlbokej meditácii, sne alebo vízii môže človek nadobudnúť dojem, že už kedysi prežil taký a taký život, dosiahol takú a takú realizáciu, odhalil také a také pravdy. Nie je to však plná realizácia: na to sa človek musí prebojovať k trvalému vedomiu, ktoré je nepominuteľné a uchováva v sebe všetky naše pozemské existencie – minulé, terajšie i budúce – ako korálky na niti." (Otázky a odpovede 1929,[3] 28. apríl)

Neverte ľuďom, čo chodia na okultné výlety do rôznych mentálnych a vitálnych svetov a po návrate sa vás snažia presvedčiť, že si tam detailne rozpomenuli na predchádzajúce životy. Asi všetci poznáte prípad známej pani, ktorá tvrdila, že si svoje životy pamätá už od chvíle, keď bola ešte opicou! Môžem vás uistiť, že v takých prípadoch ide iba o bujnú fantáziu, lebo nie je možné, aby sme si minulé životy pamätali takto detailne.

Realita je zhruba nasledovná. Predstavte si božskú iskru, ktorá postupným výberom vhodného a spriazneného materiálu vybuduje okolo seba zárodok psychického vedomia (tento proces je viditeľný už u zvierat – nemyslite si, že ste výnimočné bytosti, že iba vy máte psychickú bytosť, kým ostatné živé tvory ju nemajú! V skutočnosti to celé začína už v mineráloch, o čosi zreteľnejšie je to v rastlinách, no a vo zvieratách už môžeme hovoriť o prvých zábleskoch vedomého kontaktu s psychickou bytosťou). Potom nadíde chvíľa, keď je táto psychická bytosť dostatočne rozvinutá, aby mohla dostať k dispozícii nezávislé vedomie a osobnú vôľu. No a ešte neskôr – po nespočetnom množstve životov viac či menej individualizovaných – si táto psychická bytosť nakoniec plne uvedomí samu seba, svoje smerovanie a tiež prostredie, ktoré si vybrala pre svoj rast. Keďže v tejto fáze je už dostatočne vnímavá, môže si vedome zvoliť – obvykle v posledných chvíľach svojho pozemského života – podmienky života nasledujúceho. A tu vám musím prezradiť niečo veľmi dôležité: psychická bytosť sa dokáže formovať a rozvíjať iba počas života vo fyzickom tele. Akonáhle telo opustí, prejde do fázy odpočinku, ktorý trvá potrebný čas – ten si sama zvolí podľa aktuálneho štádia svojho rozvoja – a tento oddych je potrebný na asimiláciu jej životných zážitkov, na pasívny pokrok, ak to tak môžem nazvať, na pasívny rast, ktorý ju pripraví na nové zážitky a ďalšie kolo aktívneho progresu v novom fyzickom tele. A keď takto ukončí jeden pozemský život (ten spravidla končí až vtedy, keď si prešla všetkým podstatným, čím si prejsť chcela), zvolí si nové prostredie, do ktorého sa chce narodiť – približné miesto, podmienky a typ života, a tiež pomerne presný plán zážitkov a skúseností, ktoré potrebuje získať, aby dosiahla ten druh pokroku, ktorý si predsavzala.

Skúsim vám to priblížiť na príklade. Predstavte si psychickú bytosť, ktorá sa z toho či onoho dôvodu rozhodne narodiť ako kráľ, lebo existuje celá séria životných skúseností, ktoré nemôže získať inak. Keď už bude žiť svoj kráľovský život so všetkým, čo k nemu patrí, postupne zistí, že existuje veľa oblastí, v ktorých sa nemôže rozvíjať, práve kvôli špecifickým podmienkam kráľovského spôsobu života, ktorý si zvolila. Na konci tohto života sa preto rozhodne, že v nasledujúcom už bude obyčajným človekom, ani príliš bohatým, ani príliš chudobným, ale takým, čo môže o svojom živote slobodne rozhodovať. Lebo – a tu vám zrejme nepoviem nič nové – život kráľa je v skutočnosti životom otroka; kráľ sa musí neustále podriaďovať zložitému protokolu s množstvom ceremónií, aby si udržal prestíž – čo síce môže lichotiť márnomyseľným, ale nie psychickej bytosti, lebo ju to oberá o možnosť rozvíjať sa v mnohých smeroch. Takže keď sa táto psychická bytosť rozhodne, aký bude jej ďalší pozemský život, odnesie si so sebou všetky spomienky, ktoré v kráľovskom tele získala, a dožičí si taký dlhý oddych, aký sama uzná za vhodné. (Tu musím podotknúť, že hovorím o psychickej bytosti, ktorá sa zameriava výlučne na svoj osobný rozvoj, a nie o takej, ktorá sa zasvätila vyššiemu poslaniu, lebo v takom prípade jej poslanie určuje jej budúce životy a ich podmienky; teraz hovorím o psychickej bytosti, ktorá ešte len dokončuje svoj vlastný vývoj.) Rozhodne sa teda, že sa v istom okamihu znova narodí. Keďže už má skúsenosť s pozemským životom, vie, že v tej a tej krajine je dôraz na rozvoji takej stránky vedomia, inde zase na inej, a podľa toho si vyberie miesto, ktoré jej ponúka najvhodnejšie podmienky: konkrétnu krajinu, životné okolnosti, približnú povahu rodičov a tiež svoju telesnú konštitúciu a povahové kvality, ktoré bude potrebovať, aby získala zamýšľané zážitky a skúsenosti. Potom si odpočinie a v určený čas sa akoby zobudí, uprie svoje vedomie smerom k zemi na zvolenú oblasť a podmienky – presnejšie povedané, snaží sa o to, lebo existuje aj možnosť omylu či skôr odchýlky, keďže psychické vedomie je vtedy príliš ďaleko od pozemského sveta, než aby dovidelo na všetky detaily – musí sa uspokojiť s aproximáciou. Nehrozí, že by sa pomýlilo v krajine alebo v životných podmienkach, a celkom dobre vníma vnútorné vibrácie ľudí, ktorých si vybralo, môže však dôjsť k určitej nepresnosti či zaváhaniu. A keď práve v tejto chvíli existuje na zemi ľudský pár alebo skôr žena, ktorá má psychické ašpirácie a z nejakého dôvodu, možno ani nie celkom vedome, túži po dieťati, ktoré by bolo v istom smere výnimočné – keď je v tejto chvíli niekde na zemi prítomná takáto snaha, stane sa zdrojom vibrácie a psychického svetla, ktoré psychická bytosť uvidí a ihneď sa vydá za ním. Od tej chvíle (ktorá je zároveň okamihom počatia) bude táto psychická bytosť dozerať na formovanie dieťaťa v tele matky, aby prebehlo čo najlepšie v súlade s plánom, ktorý chce v živote uskutočniť; ovplyvňuje teda vývoj dieťaťa už pred narodením.

A keď všetko pôjde dobre, keď sa nič nepredvídané nestane (aj také veci sa totiž dejú), potom tesne pred pôrodom psychická sila – možno nie úplne, ale aspoň čiastočne – zostúpi do dieťaťa a od jeho prvého zaplakania ho začne pomkýnať smerom k životným skúsenostiam, ktoré má nadobudnúť. V konečnom dôsledku potom, aj keď si to rodičia neuvedomujú, ba ani dieťa samo to príliš neregistruje (malé dieťa na to ešte nemá dostatočne rozvinutý mozog, jeho mozoček sa formuje pomaličky a postupne), aj napriek tomu vie psychická sila z pozadia riadiť a ovplyvňovať okolnosti jeho života až do chvíle, keď ono samo dokáže nadviazať so svojou psychickou bytosťou vedomý kontakt. Na fyzickej úrovni k tomu obvykle príde medzi štvrtým až siedmym rokom veku, niekedy aj skôr, ba niekedy takmer ihneď po narodení, ale vtedy nemáme do činenia s obyčajnými deťmi – hovorí sa o nich, že majú "nadprirodzené" schopnosti – ale nie je to nič "nadprirodzené", je to proste znak vedomej prítomnosti a aktivity ich psychickej bytosti. Lenže niekedy ani tieto deti nemajú to šťastie, aby fyzicky stretli niekoho, kto by im to vedel náležite vysvetliť. Napriek tomu však cítia, že každý ich krok, každá ich životná situácia akoby bola niekým zámerne naaranžovaná, aby sa čo najviac naučili. Keď potrebujú, aby nastali určité okolnosti, ony nastanú; keď potrebujú niekoho stretnúť, tak ho stretnú; a keď si potrebujú prečítať nejakú knihu, nájdu ju poruke. Všetko je pre nich takto pripravené, akoby na nich niekto neustále dozeral a riadil veci tak, aby sa čo najlepšie rozvíjali. Títo ľudia môžu byť prekvapení, keď prvýkrát počujú o psychickej bytosti, zvlášť keď im tieto veci ešte nikto nevysvetlil, ale často im stačí jediné stretnutie, jediný pohľad, aby precitli a spomenuli si: "Ale veď ja to všetko vlastne už viem!"

Zhruba takto to prebieha, keď psychická bytosť dospeje do posledného štádia svojho vývinu. Potom už nie je pútaná povinnosťou rodiť sa na tento svet; svoj vývoj zavŕšila a môže si slobodne vybrať, či sa zasvätí nejakému duchovnému Poslaniu tu na zemi, alebo sa presunie inam, do niektorého z vyšších duchovných svetov. Ale obvykle si v tomto bode stále dobre pamätá, čím všetkým si musela prejsť, a chápe potrebu pomôcť tým, čo sa ešte stále boria s problémami. Takéto psychické bytosti sa preto spravidla zasvätia nejakému duchovnému poslaniu (nie je to absolútne, nemusia sa tak rozhodnúť, volia si slobodne, ale v deviatich prípadoch z desiatich sa tak predsa len rozhodnú).

Ale v obyčajných ľudských životoch – a tým myslím aj určitú elitu relatívne vyspelých jedincov – je kontakt nášho bežného vedomia s psychickou bytosťou zriedkavý a prerušovaný; zväčša nastáva v dôsledku určitých špecifických zážitkov alebo vnútorných potrieb. V takých chvíľach je naša psychická bytosť "v popredí", ako hovorí Šrí Aurobindo, – vynára sa z hlbín a na chvíľu vstupuje do nášho povrchového vedomia. Dostáva sa tak do priameho kontaktu s hmotným svetom, s jeho vecami, formami, slovami, zvukmi, atď. a všetko si to zaznamená akoby na fotku alebo film; sú to však iba krátke momentky, len pár takých chvíľ za celý život. Tieto výnimočné okamihy sa môžu opakovať, ale nikdy netrvajú dlho, a iba tie si psychická bytosť zapamätá. Takže keď sa vám spontánne vynoria pravé psychické spomienky, spontánne, nefalšované, nevyfabrikované mysľou a vitalitou, čisto psychické a presné, tak tie spomienky sú vždy útržkovité. Môže byť preto ťažké presne lokalizovať minulé životy v zmysle, "Bol som týmto a týmto." Iba keď psychický zážitok nastal v rozhodujúcej chvíli života a spomienka vám poskytne kľúč v podobe dobových šiat, slov, zvykov alebo celkovej scény, iba vtedy to dokážete správne rozlúsknuť: "Aha, tak toto som prežil!" Ale keď niekto príde a začne vám opisovať svoje minulé životy už od čias, keď bol opicou, a navyše ich vykresľuje do najmenších podrobností, môžete si byť istí, že je to podfuk!

Matka, hovorila si o "náhodách", ktoré ovplyvňujú, do akého tela sa psychická bytosť narodí.

Nie, hovorila som o "nepredvídaných okolnostiach", a to je niečo celkom iné.

Neoddeliteľnou súčasťou života sú konflikty protichodných síl, a výsledok týchto konfliktov nevieme vždy správne odhadnúť, pokiaľ sme nedosiahli najvyššiu úroveň vedomia. Nedokážeme ho predvídať schopnosťami nášho bežného vedomia, a preto o ňom hovoríme ako o "nepredvídanej okolnosti". Nejde však o náhodu, má svoje dôvody, ibaže tie naším každodenným vedomím nevieme rozoznať.

Myslím, že som vo sne videl obrazy svojho predchádzajúceho asketického života.

Atmosféra Indie je tak silne presiaknutá pocitom, že keď chce človek žiť duchovný život, musí sa stať askétom, že aj táto podvedomá sugescia mohla navodiť tvoje snové obrazy. Pokiaľ šlo naozaj o spomienku na minulý život, nebol to tvoj posledný. Určite si odvtedy prežil aj iné pozemské životy, lebo len zriedka sa človek rodí v rovnakej krajine viackrát po sebe – nebolo by to totiž veľmi užitočné. Keby šlo napríklad o asketický život prvých kresťanov, všimol by si si určité odlišnosti: inú farbu pokožky, iné ošatenie, atď. Odhadujem však, že si vo sne videl typické indické scény.... Samozrejme, v princípe je možné všetko. Vesmír je tak usporiadaný, aby sa v ňom dalo uskutočniť čokoľvek – ale, ako som už spomínala, len zriedka sa človek rodí v tej istej krajine viackrát po sebe bez toho, aby mal nejaké špeciálne poslanie, špeciálnu úlohu. No a potom je zas veľmi neobvyklé, aby o tom nevedel, lebo musí ísť o zrelú a plne sformovanú psychickú bytosť, čo sa dobrovoľne vrátila do rovnakej krajiny s istým zámerom, alebo aby dokončila, čo tu prv začala.

Určite však majú mnohí za sebou aspoň jeden asketický život, lebo kolektívna sugescia tohto druhu je v Indii mimoriadne silná. Len veľmi vzácne sa tu nájde niekto, kto by nebol skalopevne presvedčený, že ak sa chce zdokonaliť a žiť duchovným životom, musí nadobro opustiť tento svet.

Existujú tiež symbolické sny a sny s predtuchami, ale len veľmi zriedka sa v nich zjavia pravé spomienky na minulé životy, lebo na to musí človek snívať v psychickom vedomí, a to vie len málokto. Spravidla snívame vo sfére mentálneho alebo vitálneho vedomia, v psychickej sfére iba zriedka. Môže sa to stať, ale je to výnimka.

Z času na čas máme aj sny, ktoré sa javia ako spomienky, ale sú to iba symboly: to, čo vo sne vidíme, je výtvor našej mysle, ktorý je istým spôsobom "objektivizovaný" premietnutím na vnútornú obrazovku snového vedomia; vznikne tak čosi ako divadelná scéna, kde hráme aktívnu rolu.

V indických dedinách sa vraj často stáva, že malé deti začnú tvrdiť, že sa už raz narodili, dokonca vedia presne povedať, v ktorej dedine a akým rodičom. Je na tom niečo pravdy?

Áno, ale spravidla ide o deti, ktoré zomreli v ranom veku, takže ich predchádzajúci život nedobehol do prirodzeného konca. Aj to sa stáva.

V čom spočíva pokrok z pohľadu psychickej bytosti?

V individualizácii, v schopnosti pojať do seba všetky životné zážitky a zorganizovať ich do zmysluplného celku okolo božskej iskry v nás.

Cieľom psychickej bytosti je vybudovať nezávislú individualitu, ktorá bude zosobneným prejavom božskej iskry v jadre nášho bytia. Za normálnych okolností – pokiaľ sa nevenujeme joge a nerozvíjame si vedomú bdelosť – všetky naše zážitky cez nás iba prechádzajú a nijako neprispievajú k lepšiemu usporiadaniu nášho vnútra. Naopak, psychická bytosť sa snaží zoradiť tieto zážitky do nejakej zmysluplnej štruktúry, lebo si cez ne chce osvojiť určitý postoj a vzťah k Božskému. Aktívne preto vyhľadáva vhodné zážitky, aby získala čo najširšie spektrum príležitostí, ak to tak môžem nazvať, na získanie želaného postoja a nadviazanie príslušného vzťahu. Predstavme si napríklad niekoho, kto si chce osvojiť ušľachtilosť a vznešenosť – vlastnosti, ktoré nám nedovolia zachovať sa nízko, podlo či zbabelo ako obyčajný človek z ulice, ale vyžadujú smelosť a odvahu, ktorá niekedy môže pripomínať až nerozvážnosť, lebo akémukoľvek nebezpečenstvu musíme čeliť bez najmenšej známky strachu či zaváhania. Pred chvíľou som vám sľúbila vysvetliť, čo môže človek získať, keď sa narodí ako kráľ. Veď aj kráľ je len obyčajný človek, či nie? Nedisponuje žiadnym špeciálnym vedomím, ale z nutnosti – lebo je pre svoj národ symbolom – musí sa niekedy vypnúť aj k takým výkonom, ktoré by ako obyčajný človek nezvládol. Viem to z vlastnej skúsenosti, ale videla som to aj nedávno na fotografiách: istý kráľ sa tam dostal do situácie, keď mohol byť na neho spáchaný atentát. Práve absolvoval prehliadku regimentu, keď sa zrazu niekto rozbehol k nemu, možno s nepriateľským úmyslom, možno bez – v každom prípade však kráľ zostal absolútne pokojný, nevzrušený, ani sa nepohol a na tvári mu stále pohrával rovnaký úsmev, – a pritom bol úplne na dosah, ľahký terč pre hocikoho, kto by mu chcel prípadne ublížiť. Pokiaľ viem, tak tento kráľ v súkromnom živote nie je žiadnym hrdinom, ale pretože je kráľom, nemohol len tak utiecť! To by bolo hanebné zlyhanie. A tak zostal pokojný, nehybný, neukázal navonok žiaden strach. To je jedna z vecí, ktoré sa človek naučí, keď je kráľom.

Mám tu pre vás aj pravdivú historku o kráľovnej Alžbete. Išlo o posledné dni jej života – bola už veľmi chorá, no práve vtedy v krajine vypukli protesty. Týkalo sa to daní a istá skupina ľudí (myslím, že obchodníci) k nej vyslala delegáciu zástupcov s petíciou. Kráľovná ležala vo svojej komnate a bolo jej tak veľmi zle, že ledva stála na nohách. Ale predsa len vstala a začala sa obliekať, aby ich prijala. Jej opatrovateľka sa ju snažila zastaviť: "To nemôžete, veď zomriete!" No kráľovná jej pokojne odvetila: "Zomrieme až potom".... To je ďalšia ukážka z celej plejády vecí, ktoré sa človek môže naučiť, keď sa narodí ako kráľ. A zároveň to dáva psychickej bytosti určité oprávnenie zvoliť si túto životnú dráhu.

Spomienky tohto typu dokazujú autentickosť zážitku. Obvykle totiž, keď ľudia rozprávajú o svojich minulých životoch, vykresľujú ich tak, že je v nich neustály progres, takže sa z nich stávajú čoraz úžasnejší ľudia v čoraz úžasnejšom prostredí! A to je celé zle; ľudské životy tak vôbec neprebiehajú. Je pravda, že psychická bytosť pri svojich vteleniach sleduje určitú vývojovú líniu, v rámci ktorej si pestuje určité kvality, schopnosti a podobne, ale tiež si dáva pozor na to, čo jej chýba, a môže si preto pre ďalší život zvoliť aj protichodnú líniu – akoby "negáciu" tej terajšej – aby získala doplnkové zážitky a schopnosti.

1. marec 1951

Môže sa stať, že sa psychická bytosť nenarodí tam, kde pôvodne chcela?

Keď psychická bytosť zo svojho sveta uvidí na zemi svetlo úprimnej snahy, môže sa za ním vydať bez toho, aby vedela, kde presne sa nachádza. V princípe je možné všetko. Ale keď je psychická bytosť dostatočne zrelá a vedomá, bude hľadať psychické svetlo na konkrétnom mieste, kvôli špecifickej kultúre a vzdelaniu, ktoré tam môže získať. Deje sa to častejšie, než si myslíme, zvlášť u vzdelaných ľudí. Inteligentná žena na istej umeleckej alebo filozofickej úrovni, u ktorej sa už začala vytvárať vedomá psychická individualita, môže túžiť po tom, aby jej dieťa bolo verným obrazom ideálu, v ktorý verí alebo o ňom čítala. A preto v konečnom dôsledku nie je až také ťažké nájsť si vhodné miesto. Veď v každej chvíli sa do pozemského sveta rodí množstvo psychických bytostí; keby každá z nich vždy potrebovala výnimočné podmienky, mohol by to byť problém. Určite sa z času na čas stane aj to, že sa psychická bytosť akoby "pokĺzne" a spadne sem tak bezhlavo, až ju to "omráči". Vtedy môže trvať dlho, než sa z toho spamätá. Ide o nešťastnú náhodu v tom zmysle, že jej zrejme chýbala určitá schopnosť rozlišovať, prípadne sa jej do cesty postavili nepriateľské sily, ktoré zmarili jej pôvodnú voľbu a dočasne ju tým vykoľajili. Viete, existujú tisícky rôznych možností. Neprebieha to vždy podľa rovnakého plánu – každá psychická bytosť je iná.

8. marec 1951

Platia pre minulé životy nejaké všeobecné pravidlá, určité mantinely, alebo je všetko možné?

Všetko závisí od toho, nakoľko je daná psychická bytosť rozvinutá a do akej kategórie patrí. Keď už je v pokročilom štádiu, blízko plnej zrelosti, jej voľba budúceho života pri zomieraní je veľmi reálna a efektívna, a tým pádom sú jej otvorené všetky možnosti. V ostatných prípadoch prebieha znovuzrodenie takmer automaticky. Vôľa psychickej bytosti ešte nie je rozvinutá a svoj budúci život si nevyberá. Neexistuje teda žiadne všeobecné pravidlo. Všetko závisí od konkrétnych okolností, a zvlášť od vývinovej trajektórie, ktorú psychická bytosť sleduje, a tá sa zasa odvíja od jej pôvodu. Ťažko k tomu niečo konkrétnejšie povedať. Napríklad pohlavie sa môže dlho striedať. Keď sa vedomie dostatočne rozvinie a vnútorne i navonok zjednotí, potom si môže zvoliť jednu vývojovú líniu a držať sa jej, ale dovtedy – v nespočetnom množstve minulých foriem existencie – každý človek nepochybne striedal obe pohlavia. A to je možno dôvodom, prečo majú niektoré ženy mužskú povahu a naopak, prípadne vykazujú isté tendencie typické pre opačné pohlavie. Keď ale dospejú do okamihu "voľby", môžu si vybrať, či budú ďalej pokračovať v línii tvorivého Vedomia alebo v línii nehybného Svedka. Závisí to od toho, odkiaľ vzišli.

10. marec 1951

V okamihu smrti psychická bytosť odchádza odpočívať, ale vitalita musí zostať vo vitálnom svete. Nebráni to psychickej bytosti v ceste za odpočinkom?

Lenže vitalita ani myseľ nejdú odpočívať! Obvykle sa po čase rozpadajú. Iba keď človek cvičil jogu celý život, keď si dal mimoriadne záležať, aby sa správne individualizoval, teda aby usporiadal a prepojil svoju myseľ a vitalitu s psychickou bytosťou, iba vtedy aj ony prežijú fyzickú smrť – a to je niečo mimoriadne vzácne, dôjde k tomu snáď v jednom z desiatich miliónov prípadov. Vezmite si napríklad filozofa alebo spisovateľa, ktorý celý život intenzívne premýšľal, namáhal svoj mozog a snažil sa usporiadať svoje myšlienky – vtedy aj tento aspekt môže pretrvať, ale len ako schopnosť precízne myslieť, nič iné. Takáto stabilná formácia mentálnych schopností môže prežiť telesnú smrť svojho nositeľa – bude si potom hľadať iný hmotný mozog, cez ktorý by sa mohla opäť prejaviť. Tak sa rozumové schopnosti veľkých mysliteľov môžu preniesť na iné žijúce osoby a ďalej aktívne tvoriť.

Niečo podobné platí aj pre vitalitu. Predstavte si koncertného virtuóza, ktorý celý život cibril svoje telo a zmysly, aby vedel čo najlepšie hrať na nejakom hudobnom nástroji. Aby sa mu to podarilo, musel veľmi precízne vycvičiť a zorganizovať vitálnu energiu vo svojom tele a podriadiť ju disciplíne. Pokiaľ v tom uspel, budú jeho ruky natoľko individualizované a vycibrené v hre na daný nástroj, že dokážu v jemnej forme pretrvať aj po jeho smrti. Istý čas sa budú akoby vznášať vo vitálnom svete a hľadať ľudí s podobnými schopnosťami, aby sa k nim pridali. Keď sa nájde niekto, kto je dostatočne citlivý a vnímavý, môže ich do seba prijať, a potom zrazu dokáže zahrať úžasné veci, lebo bude ťažiť zo všetkej driny a disciplíny, ktorú tieto ruky podstúpili v predchádzajúcom živote.

12. marec 1951

Keď po smrti na vitálnu bytosť útočia nepriateľské sily alebo entity z vitálneho sveta, nehľadá niekde útočisko?

Áno, a práve z toho dôvodu sa vo všetkých krajinách a náboženstvách odporúča, aby sa minimálne sedem dní po smrti daného človeka jeho blízki pravidelne schádzali a mysleli na neho. Lebo keď na neho budete myslieť pokojne a s láskou (bez plaču, bez hystérie, bez teatrálnych výstupov), vaša vnútorná atmosféra bude pre neho čosi ako maják, a keď naňho budú útočiť nepriateľské sily (hovorím teraz samozrejme o jeho vitálnej bytosti, nie o bytosti psychickej, lebo tá už šla odpočívať), môže sa sprvu cítiť celkom bezradný, stratený a plný úzkosti, ale potom si skrze vnútornú blízkosť všimne svetlo tých, čo na neho s láskou myslia, a môže sa k nim uchýliť do bezpečia. Takmer pravidelne istá vitálna formácia, časť vitálnej bytosti zosnulého (a niekedy aj celá jeho vitálna bytosť, pokiaľ si ju dobre zorganizoval) nachádza útočisko v aure, vnútornej atmosfére tých, čo ho mali radi. Niektorí ľudia si tak v sebe trvale nosia časť vitality tých, o ktorých prišli. V tom spočíva pravý účel pohrebných obradov, ktoré inak nedávajú žiaden zmysel.

Je však lepšie zaobísť sa pritom bez obradov. Samotné obrady, pokiaľ vôbec účinkujú, tak skôr škodia, a to z prostého dôvodu: keď vykonávate obrad, musíte sa naň sústrediť, aby ste ho vykonali správne, a v konečnom dôsledku potom myslíte oveľa viac naň než na zosnulého.

23. apríl 1951

(Na začiatku Matka číta zo Šrí Aurobindovej eseje "Božský nadčlovek".[4])

(Otázka z publika:) Šrí Aurobindo tu hovorí: "Musíš vystúpiť až na svoj osobný vrchol." Máme tento vrchol všetci spoločný, alebo je pre každého iný?

V konečnom dôsledku ide vždy o rovnaký vrchol – o božskú jednotu v pozadí všetkého jestvujúceho – ale tiež by sa dalo povedať, že každý vystúpi na vlastný vrchol, lebo sa tam dostane skrze svoju jedinečnú povahu a navyše túto jednotu vyjadrí osobitou formou. Už sme o tom raz hovorili: každý z nás je predstaviteľom istého špecifického vzťahu k Božskému, a našou úlohou je vyjadriť Božské naším vlastným, neopakovateľným spôsobom. Nie je teda potrebné, aby ste šli cestou niekoho iného! Musíte ísť vlastnou cestou; práve ona vás dovedie na vrchol – ten je síce spoločný, ale treba ho objaviť individuálne, po vlastnej osi. A rovnako dobre by sme mohli povedať, že cieľ je vyššie než náš osobný vrchol – cieľ je spoločný a nad všetkými osobnými vrcholmi – ale predsa len sa k nemu najviac priblížime našou vlastnou cestou, keď budeme vytrvale zdolávať vlastnú horu, nie horu niekoho iného.

"Nemyslite si, že duchovná cesta je ľahká – je dlhá , ťažká, nebezpečná a bolestivá. Na každom kroku číha pasca, za každým rohom nebezpečenstvo. Hordy viditeľných i neviditeľných nepriateľov sa na vás vyroja, čo neomylne vycítia a neľútostne využijú každú vašu slabinu, každú chybičku. A keď ich nakoniec krvopotne premôžete, priženú sa hordy nové, aby zaujali ich miesto."[5]

Toto vás má pripraviť a dodať vám odvahu – odvahu konať. Musíte byť bdelí a vytrvať v odhodlaní, nech sa deje čokoľvek. Keď si oboje udržíte od začiatku do konca, tak vyhráte.

Šrí Aurobindo tu píše: "...Vzácne a krátke budú návštevy Poslov zo šťastných sfér, ktorým bude dovolené vás povzbudiť a utešiť."[6] Prečo?

Musíš sa za nimi vybrať a spýtať sa ich! Máš to predsa pekne vysvetlené v závere: "Vari má byť nesmrteľnosť hračkou, ktorú ľahkovážne dáme aj nezrelým, a život božský odmenou, čo sa dá získať bez námahy, ako dáka papierová koruna pre slabochov?"[7] To nás opäť privádza k otázke, prečo majú nepriateľské sily právo zasahovať do nášho života a trápiť nás. V skutočnosti je to skúška našej úprimnosti. Keby bola cesta veľmi ľahká, bez námahy a prekážok, každý by sa na ňu dal a pohodlne by prešiel až do cieľa; lenže keby sme všetci takto poľahky prekĺzli na druhú stranu, situácia by tam bola rovnaká ako na začiatku – vôbec nič by sa nezmenilo. Nový svet by bol presnou kópiou toho starého, a to by predsa nemalo zmysel. Jednoznačne potrebujeme proces eliminácie, aby pretrvalo len to, čo dokáže prejaviť nový typ života bez deformácií. To je jediný dôvod – ten najlepší dôvod; žiadny iný nie je. Je to ako kalenie ocele či skúška ohňom – iba to, čo ju pretrvá, zostane absolútne čisté. Keď všetko nečisté zhorí v tomto ohni, na konci získame malý odliatok čistého zlata. Tak je to. Celú vec však zbytočne komplikujú náboženské predstavy o prvotnom zlyhaní, hriechu a vykúpení. Nejde totiž o žiadne svojvoľné rozhodnutia: práve naopak – každému sú dané tie najlepšie a najpriaznivejšie podmienky na osobný pokrok. Už sme raz preberali, že Boh je prísny iba na svojich priateľov – vtedy ste si mysleli, že šlo iba o žart, ale je to naozaj tak. Iba tí, čo sú plní nádeje a majú reálnu šancu prejsť týmto očistným ohňom, iba oni dostanú zodpovedajúce životné podmienky, v ktorých môžu dosiahnuť maximálny progres. Navyše, ľudská myseľ je tak uspôsobená, že si to môžete ľahko overiť: keď sa vám stane niečo obzvlášť nepríjemné, povedzte si: "Aha, to znamená, že som pokladaný za schopného vysporiadať sa s tým – musím teda mať v sebe niečo, vďaka čomu to dokážem zvládnuť!" Uvidíte, že keď sa do toho naplno vložíte, váš hnev a trápenie ihneď zmiznú, a namiesto nich vás zaplaví elán a optimizmus. Aj tie najnepríjemnejšie veci sa vám potom budú javiť ako lákavé výzvy! Je to veľmi jednoduchý pokus. Platí to pre hocakú situáciu: keď ju vaša myseľ bude vnímať ako niečo potenciálne výhodné či prospešné, nebude vám viac pripadať nepríjemná. Je všeobecne známe, že kým sa s niečím odmietame zmieriť, kým proti tomu bojujeme a snažíme sa to zvrátiť, dovtedy zažívame duševné muky, citové búrky, vnútornú rozorvanosť a ďalšie ťažkosti. Akonáhle si však povieme, "Dobre teda, asi to má byť takto, inak to zrejme nejde," zrazu sa upokojíme. Niektorí ľudia si vypestovali takú úroveň mentálneho sebaovládania, že napríklad telesná bolesť akoby pre nich nejestvovala. Spomínala som vám mystikov: viacerí z nich si prešli veľkým telesným utrpením, ale keď ho vnímali ako prostriedok, ktorý ich razom prenesie k cieľu – k duchovnej Realizácii a jednote s Božským – ich telo tak mocne nasiaklo týmto mentálnym postojom, že fyzickú bolesť vôbec necítili. Deje sa to často – hlavne u tých, čo horia nadšením pre nejaký ideál. Koniec koncov, keď už z toho či onoho dôvodu musíme opustiť tento svet a prijať nové telo, nie je lepšie urobiť z toho vznešený, radostný a povzbudivý akt než zanechať po sebe deprimujúci obraz zlyhania a porážky? Tí, čo sa aj v posledných chvíľach zubami-nechtami držia pri živote a za každú cenu sa snažia oddialiť nevyhnutný okamih smrti, lebo ich desí, vlastne tým dokazujú, že nemajú vedomý kontakt so svojou dušou.... Veď v konečnom dôsledku to môže byť prostriedok na prechod k čomusi vyššiemu, či nie? Prinajmenšom z toho taký symbol môžeme urobiť: keď na druhú stranu prejdeme vedome, môže to byť pekné a vznešené, ako každá iná vec. A všimnite si, že práve tí, ktorých smrť neznepokojuje, ktorí sa jej neboja a vedia zomrieť bez zatrpknutosti, práve oni dokážu na smrť nemyslieť – neprenasleduje ich celý život ako nejaká "hororová" vízia, pred ktorou by museli utekať a čo najdlhšie ju odsúvať. Títo, keď nadíde ich chvíľa, dokážu hrdo vztýčiť hlavu a úsmevom vyhlásiť, "Som pripravený."

A pritom sa aj oni snažia prežiť svoj život čo najlepšie. Ich krédom je: "Budem tu tak dlho, ako treba, až do poslednej sekundy, a nepoľavím ani chvíľu zo snahy dosiahnuť svoj cieľ." A napriek tomu vedia odísť so cťou. A prečo? Jednoducho preto, lebo žijú v súlade so svojím ideálom: naozaj ho žijú, je pre nich realitou, jediným zmyslom ich existencie, a vedia ho aplikovať na všetko, s čím sa stretnú. Nikdy preto neuviaznu v plytkosti a úbohosti takzvaného praktického či pragmatického postoja k životu.

Záver je teda nasledovný:
Nikdy by sme nemali po smrti túžiť ani ju privolávať.
Smrti sa ale nesmieme báť.
A v každej situácii sa musíme snažiť prekonať sami seba.




Ďalšie materiály v slovenčine súvisiace s touto problematikou možno nájsť na doméne http://aurobindo.sk. V angličtine a ďalších jazykoch sú dostupné na doméne http://aurobindo.ru; v tlačenej podobe cez stránku http://sabda.in.




[1] Questions and Answers 1950-51, CWM (Collected Works of the Mother), zväzok 4. Text v angličtine a ďalších jazykoch je voľne dostupný na internetovej doméne http://aurobindo.ru. (>> späť do textu >>)

[2] angl. subtle physical, pozn. prekl. (>> späť do textu >>)

[3] Questions and Answers 1929-1931, CWM (Collected Works of the Mother), zväzok 3. (>> späť do textu >>)

[4] The Divine Superman, CWSA (The Complete Works of Sri Aurobindo), zväzok 12, str. 150. Text v angličtine a ďalších jazykoch je voľne dostupný na internetovej doméne http://aurobindo.ru. (>> späť do textu >>)

[5] The Law of the Way, CWSA (The Complete Works of Sri Aurobindo), zväzok 12, str. 155.(>> späť do textu >>)

[6] Tamtiež, str. 156 (>> späť do textu >>)

[7] Tamtiež, str. 156 (>> späť do textu >>)