Moderná veda, posadnutá svojimi objavmi a ideou Hmoty ako jedinej reality, pokúša sa už dlho založiť na fyzikálnych dátach aj štúdium ľudskej duše a mysle, výskum tých aktivít Prírody v človeku a zvierati, na pochopenie ktorých je psychológia rovnako dôležitá ako znalosť fyzikálnych vied. Psychológiu samu buduje na fyziológii a jej poznatkoch o mozgu a nervovom systéme, neprekvapí nás teda, že v histórii a sociológii venuje pozornosť najmä vonkajším faktorom, inštitúciám, zákonom, zvykom a rituálom, ekonomickým tlakom a vylepšeniam, kým hlbšie psychologické zákonitosti, tak dôležité pre pochopenie rozumom a citom obdareného tvora, akým je človek, zostávajú nepovšimnuté v úzadí. Tento typ vedy chce históriu a spoločnosť vysvetliť iba z ekonomických zákonov a motívov - z ekonomiky chápanej v najširšom zmysle slova. Niektorí historici dokonca celkom popierajú vplyv idey a mysliteľa na spoločnosť. Veľká francúzska revolúcia je pre nich dôsledkom ekonomickej nutnosti a prebehla by v rovnakom čase a rovnakým spôsobom, aj keby Rousseau a Voltaire svoje diela nikdy nenapísali a filozofické hnutie osemnásteho storočia nikdy nedospelo ku svojim smelým a radikálnym tézam.
V poslednej dobe sa však množia pochybnosti, či možno Dušu a Myseľ vysvetliť iba z Hmoty; začína sa proces emancipácie od posadnutosti fyzikálnou vedou, hoci zatiaľ nedospel ďalej ako po prvé omyly a šliapnutia vedľa. Vzmáha sa presvedčenie, že za ekonomickými príčinami spoločenského pohybu stoja hlbšie, psychologické a duchovné faktory. V predvojnovom Nemecku, metropole racionalizmu a materializmu, ale na vyše jeden a pol storočia aj v domove originálnych myšlienok a nových tendencií, dobrých i zlých, blahodarných i ničivých, vzniká prvá psychologická teória spoločenského vývoja. Prvý pokus na neznámej pôde býva zriedka bezo zvyšku úspešný a Karl Lamprecht, originálny nemecký mysliteľ, zachytil novú ideu, neprenikol s ňou však veľmi ďaleko ani hlboko. Aj jeho ešte zväzovalo presvedčenie o nadradenosti ekonomických faktorov, a ako je pre európsku vedu typické, jeho teória spoločenské javy oveľa lepšie triedi a klasifikuje, než vysvetľuje. Jej základná idea však predstavuje hlbokú a podnetnú pravdu, pokúsime sa preto podrobnejšie rozobrať niektoré jej aspekty z pohľadu východného myslenia a východnej spoločenskej skúsenosti.
Lamprecht, analyzujúc európsku a zvlášť nemeckú históriu, rozčlenil vývoj spoločnosti na päť fáz: symbolickú, typálnu, konvenčnú, individualistickú a subjektívnu. Spolu tvoria cyklus, ktorým prechádza každý národ, každá civilizácia. Pochopiteľne, kľučky a vývrtky Prírody nemožno bezo zvyšku vystihnúť priamou čiarou rozumu ani ich úplne podriadiť podobným absolutizovaným tézam. Psychológia človeka a jeho spoločenstiev je príliš komplikovaná, skladá sa z množstva prepletených tendencií a vplyvov, a jednoducho nie je možné úplne ju vystihnúť formálnou analýzou. Lamprechtova teória napríklad nehovorí, aký je vnútorný zmysel jednotlivých fáz a prečo nasledujú v uvedenom poradí, ani kam spejú a čo má byť ich zavŕšením. Treba však uznať, že ak chceme pochopiť zákony Mysle a Hmoty, musíme ich najprv rozčleniť na pozorovateľné prvky, dominantné zložky a tendencie, aj keby sa tieto nikde nevyskytovali v čistej a izolovanej forme. Ponechám teraz bokom Lamprechtove vlastné vývody a sústredím sa na jeho sugestívne názvy, pretože hlbšia analýza ich vnútorného obsahu môže osvetliť aspoň časť tajomstva, ktoré stále zahaľuje náš historický vývoj.
Kdekoľvek zachytíme ľudskú spoločnosť v stave, ktorý vnímame ako jej počiatky a rané fázy vývoja - bez ohľadu na to, či ide o etnikum kultúrne alebo divošské, ekonomicky vyspelé alebo zaostalé - nájdeme v nej vždy mocnú symbolickú mentalitu, ktorá ovláda, alebo aspoň preniká všetky jej myšlienky, zvyky aj inštitúcie. Ale čo jej symboly vlastne symbolizujú? Zisťujeme, že tento spoločenský stupeň je vždy náboženský a v náboženstve aktívne obrazotvorný, pretože symbolizmus a intuitívna náboženská predstavivosť sú vnútorne spriaznené a prinajmenšom v raných spoločenských formáciách sa vždy vyskytujú súbežne. Neskôr, keď v ľuďoch preváži skepsa, intelekt a logika, vek symbolov aj vek konvencií doznievajú a na dvere klope vek individualizmu. Symbolom teda človek vyjadruje čosi, čoho prítomnosť cíti okolo seba a v udalostiach svojho života - či už je to jediný a zvrchovaný Boh, panteón vesmírnych božstiev, nepostihnuteľná realita bez mena a bez hraníc, alebo tajomná a živá prirodzenosť vecí. Každá náboženská a spoločenská inštitúcia, každý okamih a fáza života sú mu symbolom, ktorým vyjadruje, čo vie alebo tuší o mystických silách určujúcich, či aspoň zasahujúcich do jeho života v kľúčových okamihoch.
Keď sa pozrieme na počiatky indickej spoločnosti, na vzdialený védsky vek, ktorému dnes už vôbec nerozumieme, pretože sme dávno stratili jeho mentalitu, všetko v ňom je symbolické. Náboženská inštitúcia obete ovláda každý okamih a každý pohyb védskej spoločnosti, a ako nám prezradí už letmé nahliadnutie do bráhman a upanišád, védsky obetný rituál je v každom svojom kroku a detaile preniknutý mystickou symbolikou. Predstava, že zmyslom obete nie je nič iné, ako uctievaním prírodných božstiev získať pozemské šťastie, bohatstvo a posmrtnú blaženosť v raji, je deformáciou neskoršej doby, kedy ľudí už hlboko zasiahol intelektualizujúci a praktický trend v myslení, keď sa stali pragmatikmi aj vo vzťahu k svojmu náboženstvu, mystike a symbolike, a vzdialili sa pôvodnému starovekému duchu. Nielen obetný rituál, ale aj všetky spoločenské ustanovizne védskej doby sú skrz-naskrz symbolické. Vezmime si napríklad hymnus Rig-védy, pokladaný za sobášny hymnus ľudského páru a nepochybne tak používaný v pozdnom védskom období. Napriek tomu sa celý jeho dej a zmysel točí okolo manželských spojení Súrje, dcéry Slnka, s rôznymi bohmi a ľudské spojenie je vec podružná, zatienená svojím mystickým a božským predobrazom. Všimnime si tiež, že božské spojenie tu neslúži len ako básnická ozdoba na okrášlenie ľudského spojenia, ako k tomu došlo neskôr, práve naopak. Ľudské spojenie je nedokonalým obrazom a pokusom o nápodobu božského. Tento rozdiel vystihuje priepasť medzi starovekou mentalitou a naším dnešným, moderným pohľadom na svet. Táto symbolika dlho ovplyvňovala indickú koncepciu manželstva, ba aj dnes je formálne pripomínaná, hoci jej už nik nerozumie ani sa ju nepokúša prakticky aplikovať.
Letmo sa môžeme zmieniť aj o tom, že indický ideál vzťahu medzi mužom a ženou bol vždy určovaný symbolikou vzťahu puruša - prakriti (vo védach nr a gná) - teda vzťahu medzi mužským a ženským vesmírnym princípom. Existuje praktické prepojenie medzi touto ideou a postavením ženy v staroindickej spoločnosti. V raných védskych dobách, keď ženský princíp stál v kultovnej symbolike takmer na úrovni mužského, žena bola rovnako partnerom ako doplnkom muža; neskôr, keď posun v myslení podriadil prakriti purušovi, žena začína od muža závisieť, existuje iba pre neho a akoby ani nemala samostatnú duchovnú existenciu. Šaktistický tantrizmus, kladúc ženský princíp na prvé miesto, predstavoval pokus povýšiť ženu na objekt hlbokej úcty, až zbožného uctievania, nenašiel však vhodnú spoločenskú formu, a tým pádom ho nedokázal presadiť, okrem iného aj preto, lebo sa nikdy celkom nevymanil z ideového tieňa védánty.
Alebo si vezmime štvoraké rozvrstvenie védskej spoločnosti, čaturvarna, nesprávne nazývané systém štyroch kást. Kasta je totiž konvenčná, kým varna symbolická a typálna inštitúcia. Prevláda názor, že toto rozvrstvenie vzniklo v dôsledku ekonomického vývoja komplikovaného politickými faktormi. Je to možné, [1] oveľa dôležitejšie však je, že ľudia tej doby to tak nevnímali, ani nemohli vnímať. Lebo kým my sa uspokojíme, len čo nájdeme pragmatické a hmotné príčiny nejakého spoločenského javu, a neunúvame sa hľadať ďalej, naši predkovia málo dbali na materiálne faktory a v prvom rade ich zaujímal symbolický, náboženský a psychologický význam. Ten nájdeme v Purušasúkte Rig-védy, kde štyri spoločenské vrstvy vychádzajú z tela tvorivého božstva - z jeho hlavy, ramien, stehien a chodidiel. Pre nás je to len básnický obraz, ktorý znamená iba toľko, že bráhmani sa zaoberajú poznaním a kšatrijovia mocou, že vaišjovia sú ekonomickým pilierom spoločnosti a šudrovia jej služobníctvom. Akoby toto malo byť všetko, akoby naši predkovia mohli mať takú zbožnú úctu k bežnému básnickému obrazu o tvorivom božskom tele či o manželských spojeniach Súrje, že na nich bez akéhokoľvek hlbšieho dôvodu vybudovali detailne prepracované rituály a ceremónie, stáročia trvajúce spoločenské ustanovizne a hlboké demarkačné čiary medzi rôznymi spoločenskými typmi a ich etickými systémami. Podvedome našim predkom podsúvame vlastnú mentalitu, a preto sa nám javia len ako barbari s bujnou obrazotvornosťou. Pre nás je poézia miestom, kde popúšťame uzdu svojej fantázii, jej úlohou je pobaviť a rozveseliť nás, no v staroveku bol básnik mudrcom a zvestovateľom skrytých právd, a obrazotvornosť nie pochybnou barovou tanečnicou, ale kňažkou v chráme Božom; jej úlohou nebolo chrliť výmysly, ale básnickým slovom a obrazom vyjadriť náročnú a neviditeľnú pravdu. Vo védskom štýle sú aj metafora a prirovnanie použité s vážnym zámerom, približujú nám istú stránku reality, nie sú len oživujúcou slovnou hračkou či myšlienkovou akrobaciou. Básnický obraz je pre tvorcov véd odhaľujúcim symbolom nezjaveného a sprostredkúva ľudskej mysli aspoň náznak toho, čo sa intelektuálne a logicky presným označením vôbec nedá zachytiť. Symbol tvorivého božského tela je pre nich viac než len básnickým obrazom, je pre nich živou realitou a duchovnou skutočnosťou. Ľudskú spoločnosť chápu ako pokus vyjadriť v spoločenskom živote vesmírneho Ducha, Purušu, ktorý sa rôzne prejavil v hmotnom a nehmotnom vesmíre. Človek a vesmír sú pre nich dva rôzne symboly a vyjadrenia tej istej neviditeľnej Reality.
Z tohto symbolického postoja pramení tendencia povýšiť všetko spoločenské dianie na posvätné, zatiaľ ešte s maximálnou a energicky využívanou slobodou vo všetkých spoločenských formách. Túto slobodu nenájdeme v takzvaných „divošských“ spoločenstvách, lebo tie už dávno prešli zo symbolickej fázy do konvenčnej, ale po krivke úpadku, nie rozvoja. V symbolickej fáze duchovná idea ovláda spoločnosť; symbolické náboženské formy, jej hlavná opora, sú v princípe fixované, sociálne formy sú však ešte pružné a voľné, schopné neohraničeného vývoja. Jedna vec však speje k nemennej ustálenosti, a to psychologický typ. A tak máme najprv čisto symbolickú ideu štyroch vrstiev, vyjadrujúcu - ak použijeme abstraktný obrazný jazyk, ktorý by védski mystici nepoužili a možno by mu ani nerozumeli, ktorý však najlepšie vyhovuje nášmu účelu - štyri aspekty božského: Boh ako poznanie v človeku, Boh ako moc, Boh ako tvorba, užívanie hodnôt a vzájomná pomoc, Boh ako práca a oddaná služba. Tieto štyri formulácie zodpovedajú štyrom vesmírnym princípom: Múdrosti, ktorá ustanovuje princíp a usporiadanie vecí; Moci, ktorá ho schvaľuje a uvádza do života; Harmónii, ktorá zabezpečuje súlad jednotlivých častí; a nakoniec Práci, ktorá vykonáva ich rozhodnutia. Neskôr sa z tejto predstavy vyvinulo pevné a stabilné, nie však ešte celkom rigidné spoločenské usporiadanie založené na povahe a psychologickom type jedinca,[2] a až následne na jeho ekonomickej a spoločenskej funkcii.[3] Funkcia je každému typu pridelená na základe vhodnosti pre jeho osobnú etickú disciplínu, nie je teda jediným, ba ani hlavným faktorom. Prvá, symbolická fáza je predovšetkým náboženská a duchovná, všetky ostatné prvky - psychologický, etický, ekonomický i materiálny - sú podriadené duchovnému a náboženskému ideálu. Druhá fáza, ktorú možno nazvať typálnou, je predovšetkým psychologická a etická - všetko, vrátane duchovnosti a náboženstva, je podriadené psychologickej koncepcii a etickému ideálu, ktorý ju stelesňuje. Náboženstvo je mystickým zdôvodnením etického úsilia a disciplíny, to je jeho hlavná spoločenská úloha, a v ostatných zložkách javí stále mocnejšiu nadpozemskú orientáciu. Predstava priameho vyjadrenia božskej Bytosti a tvorivého vesmírneho princípu v človeku prestáva byť dominantou, vytráca sa zo spoločenskej praxe, a nakoniec aj z jej teórie.
Typálna fáza rodí veľké spoločenské ideály, ktoré zostávajú vryté v povedomí ľudí ešte dlho po jej skončení. Jej hlavným prínosom je idea spoločenskej cti. Česť bráhmana spočíva v čistote, zbožnosti, úcte k veciam mysle a ducha, v zasvätení sa štúdiu, poznaniu a v jeho nesebeckom používaní; česť bojovníka, kšatriju, leží v odvahe, rytierskosti a sile, v hrdom sebaovládaní, ušľachtilom charaktere a v dodržiavaní z neho plynúcich záväzkov; vaišja získava na cti priamym a čestným jednaním, obchodnou spoľahlivosťou, solídnou výrobou a organizáciou, veľkorysosťou a aktívnou dobročinnosťou; šudra vernou a svedomitou službou a nesebeckou oddanosťou. Ale postupom času tieto zásady stále menej vyvierajú z jasnej psychologickej koncepcie a vnútorného cítenia ľudí, stávajú sa konvenciou - hoci tou najušľachtilejšou z konvencií - až nakoniec prestanú byť realitou života a stanú sa púhou frázou.
Lebo typálny vek pomaly ale isto prerastá do konvenčného. Vek konvencií začína vtedy, keď sa vonkajšie opory a vyjadrenia ideálu stanú dôležitejšími než samotný ideál, keď telo, ba aj šaty začnú byť viac než človek. Tak aj v procese vývoja kasty nastal okamih, keď vonkajšie opory eticky motivovaného štvorakého rozvrstvenia spoločnosti - rodinný pôvod, ekonomická funkcia, posvätný rituál, rodinné zvyklosti - začali enormne zväčšovať svoj vplyv a proporcie v celkovej schéme. Spočiatku sa nezdá, že by pôvod hral prvoradú úlohu, lebo prirodzené schopnosti a danosti jedinca prevažovali, ale keď sa neskôr typ fixoval a bolo nutné udržiavať ho výchovou a tradíciou, obe celkom prirodzene skĺzli do rodovej a dedičnej línie. A tak sa postupne začalo na syna bráhmana automaticky hľadieť ako na bráhmana; pôvod a profesia spoločne tvorili zdvojené okovy dedičnej konvencie v dobách, keď bola najtuhšia a najvernejšia svojmu charakteru. Vo chvíli, keď sa táto spoločenská strnulosť presadí, kontinuita etického a psychologického typu v danej vrstve stráca svoj význam, stáva sa druhoradou. Kedysi jadro a základ celého systému, slúži teraz už len ako nie nepostrádateľná korunka či ozdobná čipka; trvá na nej ešte filozof a idealistický zákonodarca, nie však už spoločenská prax. A akonáhle raz prestane byť nepostrádateľnou, stále častejšie je vynechávaná a opomínaná, až z nej nakoniec zostane len okrasná fikcia. V aktívnom ekonomickom období kást nájdeme pod maskou bráhmana profesionálneho kňaza, obetníka a scholastického učenca, pod maskou kšatriju aristokrata a feudálneho baróna, pod maskou vaišju obchodníka ženúceho sa za ziskom, pod maskou šudru podvyživeného robotníka a ekonomického sluhu. A keď sa nakoniec rozloží aj ekonomická báza, nastúpi železný vek starej spoločnosti: tmelom kastovného systému sa stáva pôvod, bizarné rodinné zvyky a deformácie, svojvoľné prídavky nezmyselných náboženských úkonov a rituálov, stelesnený strašiak a karikatúra pôvodného hlbokého symbolizmu. Rozpadom ekonomickej bázy začína chorobný a nečistý rozklad celého systému; je už len prázdnym menom, škrupinou a falzifikátom, a musí do tla zhorieť v plameňoch blížiacej sa epochy individualizmu, lebo inak smrteľne nakazí celý systém života naň upnutý. Taký je v súčasnosti viditeľný a nepopierateľný stav kastovného systému v Indii.
Základnou tendenciou konvenčnej fázy je fixovať a formalizovať, tvoriť striktne odstupňované vrstvy a hierarchie, stereotypizovať náboženský život, vtlačiť výchove a vzdelávaniu tradičné a nemenné formy, podriadiť ľudské myslenie neomylným autoritám, pečaťou finálnosti oraziť to, čo sa jej zdá ako bezchybne a dokonale prežitý ľudský život. Epocha konvencií prežíva svoj zlatý vek, keď duch a idey, inšpirujúce jej formy, sú už spútané, ale zatiaľ ešte živé, nie celkom udusené rastúcou strnulosťou foriem, do ktorých sú vsadené. Vzdialenému pohľadu neskorších generácií sa tento vek javí mimoriadne atraktívny svojou symetriou, vycizelovanou spoločenskou architektúrou a umným podriadením častí ušľachtilému celku. A tak sa nejeden moderný literát, umelec a filozof nostalgicky obzerá za dávnou slávou stredovekej Európy, zabúdajúc pri pohľade na jej zdanlivo poetickú, ušľachtilú a duchovnú podobu na množstvo utrpenia, hlúposti a neprávosti týchto drsných a krutých dôb, na beznádej a zúfalú revoltu, ktoré vreli pod jej povrchom, na všetok ten kal pod jej vyblýskanou fasádou. Podobne sa ortodoxný hinduista nostalgicky díva na dokonale regulovanú indickú spoločnosť uvedomele dodržujúcu múdre nariadenia šastier a to je jeho zlatý vek - ušľachtilejší než európsky, ktorého takzvané zlato je len tenkým pozlátkom na hrude medi, aj toto druhé je však zliatina, nie čisté zlato, nie pravá satja juga.[4] Konvenčná epocha obsahuje veľa pekného a užitočného, predsa len je však vekom medeným, nie zlatým, lebo Pravda, za ktorou sa načahuje, nie je dosiahnutá ani naplnená - v skutočnosti je v nej Pravdy málo, jej plná prítomnosť je však verne imitovaná bohatou umeleckou výzdobou. A aj tá troška pravdy, čo v nej zostala, začína pomaly kostnatieť a odumierať pod ťaživou masou všemožných nariadení, pravidiel a konvencií.
Lebo forma nakoniec vždy preváži a duch ustúpi, vyprchá. Bezosporu sa pokúša vrátiť, hľadá spôsob ako formu oživiť a modifikovať, dáko v nej prežiť a zabezpečiť tým aj jej prežitie, ale tlak času je neúprosný. Vidíme to na histórii náboženstva - svätci a náboženskí reformátori prichádzajú čoraz zriedkavejšie, dosah ich pôsobenia je stále menší, kratší a povrchnejší, a to bez ohľadu na množstvo energie, ktoré do svojho diela vkladajú. Proces úpadku je zjavný aj v rastúcej slabosti a zatemnenosti Indie v jej poslednom tisícročí: vytrvalé úsilie najmocnejších duchovných osobností udržalo pri živote dušu národa, nedokázalo však prebudiť dávnu životnú silu a opravdivosť, ani trvale oživiť skonvencionalizovanú a stagnujúcu spoločnosť. Jedna - dve generácie vždy stačili, aby konvencionalizmus prenikol aj do nových reformných hnutí a prisvojil si mená ich zakladateľov. V Európe vidíme tento proces v opakovanej morálnej tragédii cirkevných inštitúcií a katolíckeho mníšstva. A tak nakoniec prichádza chvíľa, keď priepasť medzi konvenciou a pravdou začne byť neznesiteľná; vtedy povstanú osobnosti nadané intelektuálnou silou, obávaní ničitelia starých poriadkov, ktorí energicky a vášnivo, alebo pokojne a rozvážne poprú symbol, typ aj konvenciu, mocným úderom rozbijú múry väzenia a vedení vlastným rozumom, morálnym inštinktom či emocionálnou túžbou vydajú sa hľadať Pravdu, ktorú spoločnosť stratila a pochovala kdesi vo svojich vybielených hrobkách. Toto je chvíľa, keď sa rodí vek individualizmu v náboženstve, vo filozofii i v spoločnosti - vek Protestantizmu, Rozumu, Revolty, Pokroku a Slobody. Neúplnej a pochybnej slobody, lebo zvedený konvenčnou epochou, ktorá ho predchádzala, skĺzol aj on do chybného presvedčenia, že Pravdu možno nájsť vo vonkajších veciach, že dokonalosť možno dosiahnuť vonkajšou mašinériou. Napriek tomu je individualizmus nevyhnutnou fázou na našej ceste k subjektívnemu veku, v ktorom opäť odhalíme svoje hlbšie „Ja“ a odštartujeme novú vzostupnú fázu, nový spoločenský cyklus.
Tento preklad vznikol podľa anglického originálu na stranách 5-14 v 25. zväzku "The Complete Works of Sri Aurobindo"
(Volume 25: The Human Cycle – The Ideal of Human Unity – War and Self-Determination).
Originál je voľne dostupný na stránke
http://www.sriaurobindoashram.org/sriaurobindo/writings.php.
Agni - Oheň alebo Plameň; boh Ohňa; psychologicky zvrchovaná Vôľa vedená neomylným Poznaním; jedno z hlavných védskych božstiev - prostredník medzi bohmi a ľuďmi.
Ardžuna - v Mahábharate a Bhagavadgíte tretí z Pánduovcov, zvlášť blízky Krišnovi.
Bhagavadgíta - skrátene Gíta, preslávená epizóda indického eposu Mahábharata, v ktorej Krišna odhaľuje Ardžunovi svoju vesmírnu podobu a tajomstvo bytia. Jedna z troch hlavných duchovných autorít Indie.
Bhagírat - v hinduistickej mytológii následník Sagaru, kráľa Ajódhje, ktorý svojím odriekaním dosiahol, že Ganga zostúpila z nebies na zem.
Bhrigu Varuní - jeden z najslávnejších védskych mudrcov.
Brahma - v pozdnom védskom období jedno z hlavných hinduistických božstiev, člen hinduistickej trojice spolu s Višnuom a Šivom.
brahman - zvrchovaná, večná a abslútna Realita, Pravda, Bytie; Duch obsahujúci a presahujúci vesmír.
bráhman - príslušník prvej a najvyššej vrstvy védskej spoločnosti, keď ešte príslušnosť neurčoval rodinný pôvod, ale povahové predpoklady. Požadovanými vlastnosťami bolo pokojné sebaovládanie, askéza, čistota, čestnosť, priamočiarosť a učenosť. Z tejto vrstvy vychádzali kňazi, myslitelia, učenci, kodifikátori a náboženskí vodcovia.
bráhmany - komentáre k védam zaoberajúce sa obetným rituálom a symbolickým významom obetných úkonov.
Indra - boh oblohy. Vo védach je uvádzaný medzi najdôležitejšími bohmi, neskôr jeho význam poklesol. Stojí až za hinduistickou trojicou (Brahma - Višnu - Šiva), je však nadradený všetkým ostatným bohom.
joga - spojenie, zjednotenie; zjednotenie ľudskej duše s nesmrteľným bytím, vedomím a blahom Najvyššieho; metodické úsilie o duchovné sebazdokonalenie rozvojom latentných schopností a splynutím s univerzálnou a transcendentnou existenciou.
Krišna - inkarnácia božského Blaha; v hinduizme považovaný za ôsme vtelenie boha Višnu. Je hlavnou postavou Bhagavadgíty, kde pomáha Ardžunovi nájsť východisko z jeho osobnej krízy.
Kurukšetra - „pole Kuruovcov“, planina neďaleko Dillí, na ktorej sa odohral rozhodujúci boj medzi Kuruovcami a Pánduovcami zachytený v Mahábharate, a tiež mnoho ďalších historických vojenských stretnutí.
májaváda - filozofická doktrína, podľa ktorej je svet ilúziou.
Pataňdžali - tradične uvádzaný autor Jogasútier - príručky kodifikujúcej princípy jogy. Jej jednotlivé časti však vznikli v rozpätí 2. stor p.n.l. až 5. stor. n.l., a preto sú dnes považované za dielo viacerých autorov.
prakriti - „uskutočnenie“; Príroda; Energia Prírody; Duša Prírody; výkonná a realizačná sila.
prádžňa - „Ja“, s ktorým splývame počas hlbokého spánku, pán a tvorca vecí, Vládca Múdrosti a Poznania.
purány - v hinduistickej literatúre zbierky mýtov, legiend a genealógií bohov, svätcov a kráľovských dynastií.
puruša - Osoba; Vedomé Bytie; Duša; esenciálne bytie, ktoré je nehybnou oporou aktivít prakriti (prírody); Vedomie, či skôr vedomý Svedok, ktorý vníma a vychutnáva jej hru - jej skrytý zdroj, počiatok a príčina.
purušasúkta - hymnus Rig-Védy, považovaný za najstarší, v ktorom sa prvýkrát spomínajú štyri vrstvy védskej spoločnosti.
Rig-véda - prvá a najdôležitejšia zo štyroch véd. Dve ďalšie - Jádžur a Sáma sú len preusporiadaním hymnov Rig-védy pre špeciálne účely. Rig-véda obsahuje viac ako 1 000 hymnov adresovaných rôznym bohom.
sánkhja - jedna zo šiestich ortodoxných škôl hinduistickej filozofie charakteristická analytickým prístupom k popisu základných princípov bytia.
šaktistický tantrizmus - pozri tantra.
šastry - pojem na označenie každého systematizovaného učenia či vedy; v špecifickejšom význame morálne a spoločenské kódexy; umenie a veda o správnom poznaní, správnej činnosti a správnom žití; v joge poznanie právd, princípov, energií a procesov duchovnej realizácie.
tantra - syntetický systém jogy, ktorý sa opiera viac o prakriti - výkonnú energiu, hybnú silu a Vôľu Prírody - než o nehybného Ducha, purušu v pozadí. Aplikovaním tejto energie sa tantrický jogín pokúša dosiahnuť cieľ svojej disciplíny - premeniť Prírodu a individuálnu ľudskú prirodzenosť na prejavenú formu ducha.
upanišády - filozofické pojednania o základných ideách a predstavách védskeho obdobia. Predstavujú konečný stav védskej tradície, a preto je ich učenie známe ako védánta - „zavŕšenie véd“. Upanišády hľadajú odpoveď na otázku, aká je povaha najvyššej Reality. Nájdeme v nich smerovanie ku koncepcii jediného, nedeliteľného a zvrchovaného Bytia či Bytosti; znovuzjednotenie s ňou je skrytým cieľom všetkého ľudského poznávania.
védánta - „koniec a zavŕšenie véd“ - najvyššie poznanie a naplnenie, ku ktorému smerovali védski mudrci, extrahované z masy védskych hymnov a prezentované modernejším jazykom v súlade s vnútornou realizáciou veľkých duchovných osobností ako Jádžňavalkja alebo Džanaka. Predstavuje jednu zo šiestich škôl ortodoxnej hinduistickej filozofie.
védy - najstaršie indické Písma, zbierky hymnov „zjavených“ védskym mudrcom v duchovných víziách a zážitkoch. Pozri tiež Rig-véda.
[1] Je to prinajmenej sporné. Všetko nasvedčuje tomu, že bráhmani spočiatku vykonávali najrozličnejšie ekonomické funkcie a neobmedzovali sa iba na kňazské povinnosti. (>> späť do textu >>)
[2] guna (>> späť do textu >>)
[3] karma (>> späť do textu >>)
[4] Indické názvy pre zlatý vek sú satja, vek Pravdy, a krita, vek, v ktorom sa zákon Pravdy naplní. (>> späť do textu >>)