Ideál nadčloveka je v poslednej dobe stredom záujmu, neveľmi plodnej diskusie a značných kontroverzií. Bežný človek ho odmieta, pretože bol informovaný, prípadne sám cíti, že si ním úzka skupina ľudí nárokuje morálne a duchovné privilégiá, že chce do svojich rúk sústrediť moc a výhody ohrozujúce dôstojnosť a slobodu ostatných. Takto chápaný ideál je však len glorifikovaním výnimočného a priebojného ega, ktoré predstihlo iných v miere bežných ľudských schopností, čo je nesmierne plytká a zdeformovaná interpretácia. Ideál opravdivého nadčlovečenstva môže dať ľudskej snahe o pokrok nový, ušľachtilý rozmer. Nedopusťme jeho zneužitie na presadenie arogantných nárokov jednej spoločenskej triedy či skupiny. Predstavuje čosi, o čo sa ešte žiaden tvor v histórii pozemskej evolúcie nepokúsil: ochotu spolupracovať na svojej premene, vedome sa pretvoriť na novú, dokonalejšiu bytosť, ktorej podoba k nám už miestami prebleskuje z nekonečných cyklov Prírody a ticha, v ktorom nazerá svoju ideu budúceho sveta. V takej podobe predstavuje ideál nadčloveka jednu z najplodnejších koncepcií, akú kedy ľudské myslenie zasialo do žírnej pôdy ľudského pokroku.
Prvý ho zachytil Nietzsche, bolesťou súžený mystik Vôle k moci, poloosvietený helenizujúci Sláv s vášnivo divými nedotiahnutými ideami a trblietavými zábleskami intuície, ktoré k nemu prilietali s pečaťou absolútnej pravdy a zvrchovaného svetla. Lenže Nietzsche bol apoštolom, ktorý svoje posolstvo nikdy celkom nepochopil. Jeho prorocký štýl ako delfské orákulá neustále hlásal pravdu, v mysli poslucháča ju však menil na klam. Treba povedať, že sa tak nedialo vždy, lebo miestami sa povzniesol nad svoj osobný temperament a mentalitu, nad svoje európske dedičstvo a okolie, nad revoltu proti idei Krista-vykupiteľa, nad boj proti morálnym hodnotám vtedajšej spoločnosti a hlásal Slovo tak, ako ho počul, Pravdu tak, ako ju videl - nahú, žiarivú, neosobnú, a preto dokonalú a nepominuteľnú. K jeho vnútornému sluchu doliehala ako závan melódie z božskej harfy kdesi vo vzdialenom kúte nekonečna, keď sa jej však chcel zmocniť a priblížiť si ju, mnoho z jej pôvodnej čistoty zmizlo v krútňavách a víroch jeho búrlivej mysle.
Zvlášť v otázke nadčloveka sa nikdy nezbavil počiatočných nejasností. Lebo ak by aj určitý typ božského človeka či poľudšteného božstva bol nutným zavŕšením ľudskej evolúcie, hneď musíme riešiť prvý a kľúčový problém - ku ktorému z dvoch protikladných pólov božskosti sa chceme uberať? Lebo Božské v našom vnútri nám môže nastaviť vľúdnu, prívetivú, usmiatu tvár Boha, ale aj zachmúrenú a neúprosnú tvár Titana. Nietzsche ospevuje bohov Olympu, zobrazuje ich však s črtami démonov. Jedným zdrojom tejto deformácie môže byť jeho nepriateľský postoj k predstave Krista - ukrižovaného Boha a z toho plynúcim dôsledkom, druhým jeho neschopnosť prekonať nedokonalé koncepcie Grékov. Jeho nadčlovek bezohľadne a arogantne odhadzuje kríž utrpenia a služby, nie je nadčlovekom, ktorý by utrpenie a smrť premohol a priblížil ňou vykúpenie ľudstva. Strata kontinuity s morálnou evolúciou Prírody je zásadným pochybením apoštola nadčlovečenstva, lebo len z osudom určenej línie môže sa nadčlovek objaviť v lone ľudstva, dlho skúšaný, zrejúci a prečisťovaný ohňom egoistického i altruistického utrpenia.
Boh a Titan, déva a ášura, sú napriek všetkým rozdielom blízkymi príbuznými, ani jedného by sme v evolúcii ľudstva nemohli postrádať. Stoja však na opačných póloch spoločnej existencie a prirodzenosti. Prvý zostupuje z kráľovstva plnosti a svetla, prichádza spokojný a ku hre, druhý vystupuje z ríše tmy a hmly, prichádza rozhnevaný, pripravený na boj. Každý čin dévu vychádza z univerzálneho a smeruje k univerzálnemu; déva je plodom víťaznej harmónie. Črty jeho povahy sú vznešené a čisté, tvoria prirodzený, harmonický, radostný celok ako v pastorálnej idyle Brindavanu, kde Božský Pastier od vekov udržuje svoje dokonalé kruhy. Smerovať k bohom znamená rozvíjať intuíciu, svetlo, radosť, lásku, žiarivé sebaovládanie; znamená to slúžiť vládnutím a vládnuť službou; byť smelý, prudký, ba i bojovať, nikdy však s úmyslom škodiť alebo ubližovať. Znamená to tiež miernosť, láskavosť, ba aj uvoľnenosť, nie však neviazanosť, zvrátenosť ani slabosť. Vyžaduje pretvoriť svoje vnútro na radostný, žiarivý celok a vcítením sa do iných rozšíriť ho na všetkých ľudí a všetky živé tvory. A nakoniec to znamená vyrásť na veľkú, neosobnú osobnosť a neustále preciťovať duchovnú jednotu sveta. Lebo takí sú bohovia: neustále si vedomí svojej univerzálnosti, a preto božskí.
Nepochybne, moc a sila sú zahrnuté. Božský človek je pánom seba i sveta, nie však v obvyklom vonkajšom zmysle. Ide o vládu založenú na skrytej sympatii a jednote, vďaka ktorej pozná vnútorné zákony sveta i iných; pomáha, a ak treba, aj ich núti, aby svoje najvyššie možnosti realizovali. Jeho tlak je však duchovný a v zásade vnútornej povahy. Spočíva v schopnosti prijať do seba najrozličnejšie kvality, energie, radosti, žiale, nádeje, ciele, myšlienky a poznatky sveta a vrátiť ich späť premenené a zušľachtené ako vrcholný produkt vzájomného obohacovania. Jeho vláda nepotrebuje žiadnu okázalosť, žiadne pozlátko. Bohovia často účinkujú za závojom svetla alebo búrkového mraku, nepohrdnú žiť medzi ľuďmi v rúchu remeselníka či pastiera, neutekajú pred krížom a tŕňovou korunou ani v osobnom, ani vonkajšom živote. Vedia, že ego musí byť ukrižované, a ako k tomu ľudia dajú súhlas, ak im Boh a bohovia neukážu cestu? Absorbovať a pozdvihnúť k maximálnej dokonalosti, pretvoriť všetko podstatné v človeku na prvok svetla, radosti, sily pre nás i pre iných, v čom inom môže spočívať božskosť? Sem by malo smerovať úsilie o nadčlovečenstvo.
V Titanovi však nenájdeme nič podobné, jemnosť a vznešenosť presahujú jeho chápanie. Inštinkty ho ženú k viditeľnej a hmatateľnej nadvláde nad inými. Ako by si bol istý svojou mocou, keby sa nič bezmocne nezvíjalo pod jeho železnou čižmou - ak v agónii, tým lepšie? Načo by využíval iných, keby im tým nemohol škodiť a tisnúť ich k zemi? Možnosť utláčať, donucovať, ničiť - otvorene a nezadržateľne - to ho napĺňa pocitom moci a slávy. Je synom rozdelenia a drsným výhonkom Ega. Musí cítiť relatívne obmedzenia iných, aby sa sám sebe zdal nezmerateľný. Chýba mu opravdivý spontánny dotyk Nekonečna nezávislý od vonkajších okolností. Protiklad, rozdeľovanie, negácia úsilia a života iných sú nutnou podmienkou jeho rozvoja a presadenia. Titan zjednocuje požieraním, nie harmonizáciou. Čokoľvek sa od neho líši, musí si buď podmaniť, alebo rozdupať, aby jeho vlastný obraz dominoval okoliu a na každej veci zanechal nezmazateľnú pečať.
V Prírode, keďže začala rozdelením a egoizmom, Titan musel prísť prvý; je v nás ako starší boh, prvý vládca ľudského neba i zeme. Až po ňom prichádza Boh, oslobodzuje a harmonizuje. Stará legenda hovorí, že boh a Titan rozbúrili spolu oceán života, aby im vydal nektár nesmrteľnosti, keď však dosiahli svoj cieľ, Višnu ho podržal iba pre bohov a podviedol prudšieho a energickejšieho robotníka. Zdanlivo je jeho čin nespravodlivý, lebo Titan berie na seba ťažšiu a nevďačnejšiu úlohu. Začína a vedie, klčuje, obrába, seje; potom prichádza Boh, opravuje, napĺňa, žne. Prvý sa vehementne a nedočkavo vrhá proti stovkám prekážok, pripravujúc tak silu, ktorú budeme neskôr potrebovať, ale víťazstvo a radosť vychutnáva iný. Veľký boh Šiva si preto nečistých a prudkých Titanov veľmi vážil - až natoľko, že si vzal temný jed, ktorý zo seba oceán života vyvrhol najprv, a nektár prenechal im. Lenže tú istú voľbu, ktorú Šiva urobil s poznaním a z lásky, urobili vo svojej zatemnenosti aj Titani, túžiac v skutočnosti po niečom celkom inom, oklamaní svojím búrlivým egoizmom. Preto, rozhodol Višnu, koruna patrí bohom, a nie - kým sa nezmenia - pyšným a násilníckym Titanom.
Lebo čo je nadčlovečenstvo, ak nie božské a harmonické absolútno všetkého podstatného v človeku? Sme stvorení na Boží obraz, avšak s tým rozdielom medzi božskou Realitou a jej ľudským predstaviteľom, že všetko, čo je v nej neohraničené, spontánne, absolútne, harmonické a nepodmienené, je v nás ohraničené, relatívne, zdeformované a plné konfliktov, získané bojom, udržované premenou na otroka svojich ziskov, strácané nesprávnym používaním a pominuteľnosťou vecí. Ale i v tejto nedokonalosti je stále prítomná túžba po dokonalosti. Človek, ohraničený, je neodolateľne priťahovaný Nekonečnom; relatívny, hľadá v každej veci jej absolútne zavŕšenie; neprirodzený, usiluje sa o väčšiu ľahkosť, prirodzenosť a sebaovládanie, ktoré sú naveky upreté nevedomým prírodným silám a polovedomým živočíchom. Plný disharmónie a konfliktov, hľadá harmóniu; ovládaný a zotročený Prírodou, predsa je presvedčený o svojom poslaní ovládnuť a podmaniť si ju. O čo sa usiluje, je znakom toho, čím môže byť. Pretavením z pozemského kovu, ktorým teraz je, môže sa premeniť a postúpiť od svojho nedokonalého človečenstva k vyššiemu symbolu. Lebo človek je dôležitým prechodným článkom, v ktorom si Príroda začína uvedomovať svoj cieľ: v ňom zdvíha hlavu a otvorenými očami zvieraťa hľadí k božskému ideálu.
Boh je však zložitý, nie jednoduchý, hoci ľudský intelekt nevie odolať pokušeniu a skracuje si cestu k Božskej prirodzenosti výlučným uctievaním niektorého z jej princípov. Poznanie, Láska, ktorej iným menom je Blaho, Moc a Jednota, to sú niektoré z Božích mien. Ale hoci sú všetky božské, predsa výlučné uctievanie jedného z nich znamená privolávať na seba - po opadnutí prvotného nadšenia a energie - Jeho odmietnutie a odvrat; dokonca aj Jednota, praktizovaná výlučne a bez ohľadu na ostatné zložky, prestáva byť skutočným splynutím. Napriek tomu sa tejto chyby znova a znova dopúšťame. Zhromaždili sme sa v chráme Lásky? Potom bežíme pribuchnúť dvere pred Mocou ako splodencom sveta a diabla a odháňame Poznanie, aby si vzalo inam svoj chlad a nepochopenie pre zápal srdca. Alebo vztýčime modlu Moci a všetko iné by sme pred jej zachmúrenou tvárou chceli vrhnúť do Molochovho ohňa, degradujúc Poznanie na vazala, ba slúžku Moci. Alebo sa zasvätíme chladnému, neprístupnému Poznaniu, aby sme nakoniec zistili, že naše srdcia vysychajú a vädnú - šťastní, ak ich ušľachtilejšie schopnosti celkom nezanikli - a s celou našou vedou sa bezmocne prizeráme, ako blesky rozhnevaného Rudru rúcajú a ničia svet, ktorý sme tak víťazoslávne a efektívne usporiadali. Alebo sa ženieme za prázdnou a mechanickou nulou, ktorú nazývame jednota, a keď sme nenávratne zničili neviditeľné korene a žriedla Života v nás, až potom zisťujeme, nerozumní unifikátori, že sme dosiahli smrť, a nie vyššiu existenciu. A všetko pochádza z toho, že odmietame uznať zložitosť problému, ktorý máme riešiť. Je to veľká, Božia hádanka, nie však gordický uzol, lebo jej všemocný Autor nie je mŕtvym kráľom, aby bezmocne trpel náš výsmech a netrpezlivé pokusy rozťať ju mečom ľudskej vôle, ako to raz chcel urobiť unáhlený a nerozvážny smrteľný dobyvateľ.
Žiaden z protikladov nie je taký vyhrotený ako protiklad Moci a Lásky. Ale ani jedno z týchto božstiev nemôžeme bez nebezpečenstva opomenúť. Čo môže byť Bohu bližšie ako Láska? Uplatňovaná výlučne však nedokáže vyriešiť problémy sveta. Zbožňovaný avatár lásky a milujúci Najsvätejší medzi svätými zanechali za sebou božský, avšak nenasledovaný príklad - žiarivú, nepominuteľnú, ale neúčinnú spomienku. Obohatili ľudské srdce o nové možnosti, nevieme ich však správne využiť, lebo neboli zharmonizované s ostatnými prvkami nutnými pre naše naplnenie. Máme sa teda obrátiť Láske chrbtom a bezvýhradne sa odovzdať činorodej Moci s jej oceľovými rukami a prísne praktickým intelektom? Jej predstavitelia môžu tvrdiť, že zabezpečili ľudstvu hmatateľnejší prospech ako velikáni Lásky, je to však márna sláva, lebo sa ani nepokúsili pozdvihnúť nás nad úroveň našej nedokonalej ľudskosti. Vztýčili dočasný ideál, dali mocný svetský impulz, vytvorili ríšu, zorganizovali storočie, epochu, priemernú úroveň ľudí však ani o kúsok nepriblížili k tajomstvu Cézara či Napoleona. Láska zlyháva, lebo unáhlene zavrhuje disonancie sveta alebo ich zašliape do zeme v neobvyklej extáze; Moc zlyháva, pretože chce organizovať len povrch vecí. Disonancie a konflikty sveta treba pochopiť, zmocniť sa ich a premeniť. Láska musí do svojho chrámu prizvať Moc i Poznanie a usadiť ich po boku ako rovnocenných partnerov; Moc musí skloniť šiju pod jarmom Svetla a Lásky, až potom môže ľudstvu preukázať skutočné dobrodenie.
Tajomstvom úspechu je jednota, všezahrňujúca jednota plná vzájomného pochopenia a úcty. Keď srdce, prekypujúce Láskou, pôsobením poznania zmĺkne a ponorí sa do tichej extázy vibrujúcej energiou, keď mocné ramená Sily začnú pracovať pre blaho sveta v žiarivej a radostnej plnosti, keď poznaním osvietený mozog prijme a pretvorí nejasné poryvy srdca a vloží sa bezvýhradne do služieb vyššej Vôle, keď sa všetci bohovia zlejú v jedno v obeti, ktorá udržuje jednotu sveta a prijíma do seba všetky veci, aby ich premenila, vtedy svitne človeku nádej, že prerazí svoje obmedzenia a vstúpi do vyššej existencie. Toto, a nie povýšený, okázalý a násilnícky egoizmus presadzujúci sa proti zotročenému ľudstvu, je pravá cesta k nadčlovečenstvu.
Spútanou dušou je ten, kto nikdy nevidel, ako mocné krídla Osudu objímajú a zatieňujú svet, nikdy nepozdvihol zrak od zmäteného klbka osôb, skupín, protikladných síl, nikdy nepocítil tlak nehybnej Idey v pozadí a vyššej Prítomnosti vo veciach, neomylne určujúcej ich smer. Bolo by však známkou charakterovej vady, bojazlivosti a chyby v myslení, keby ma predstava Osudu a skrytej Prítomnosti odrádzala od činnosti, viedla k pasívnemu zmiereniu či ustráchanej ústupčivosti, akoby Sila vo veciach mohla anulovať tú istú Silu vo mne. Osud a slobodná vôľa sú dve formy jednej a nedeliteľnej energie - moja vôľa je prvým a hlavným nástrojom môjho Osudu, Osud je univerzálna Vôľa prejavená v nezadržateľnom podvedomom smerovaní sveta.
Každá chyba, tak ako každé zlo, vzniká násilným delením nedeliteľného. Pretože Boh má nespočet prejavov, myseľ rozbíja jeho jednotu a vnáša umelé protirečenia do inak jednotnej rodiny univerzálnych Ideí a Síl, koordinovane pôsobiacich vo vesmíre. Naše myslenie vztyčuje ideu tajomného Osudu, alebo rovnako tajomnej slobodnej vôle a trvá na tom, že buď jedno, alebo druhé, ale v žiadnom prípade nie obe súčasne. Je to chybný a zbytočný spor. Mám vôľu, to je jasné, určite však nie je absolútne slobodná v tom zmysle, že by mohla determinovať samu seba, svoju aktivitu a jej výsledky izolovane, akoby v šírom svete nič iné neexistovalo. Nemôže sa sama formovať viac, než sa formuje spenený hrot neviditeľnej vlny. Ba aj vlna presahuje seba, veď cez ňu sa na pobrežie vrhá celý nezmerný oceán Energie a Času. Na druhej strane, nejestvuje nič také ako slepý, nevypočítateľný Osud, žiadna krutá a nezmeniteľná Nutnosť, do ktorej by krídla ľudskej duše museli naveky márne narážať ako vták lapený v dákej prízračnej, pobosorovanej klietke.
Všetky epochy a všetky národy sa pohrávali s ideou Osudu. Grékov prenasledovala tajomná a nepochopiteľná Nutnosť, ktorej sa museli podriadiť aj vrtošiví olympskí bohovia, moslim nehybne znáša jarmo Kismetu, hinduista začne vždy o Karme a osudovom nápise na čele, keď sa chce utešiť v nešťastí alebo chce zakryť svoju neschopnosť vyvinúť mužné úsilie a vytrvalosť. A všetky tieto koncepcie akoby si z oka vypadli beztvarou neurčitosťou idey, ktorú nám predostierajú, a hmlistým šerom, v ktorom ponechávajú nevyjavený jej hlbší zmysel. Moderná veda prichádza s rovnako beztvarou a svojvoľnou koncepciou absolútneho predurčenia zákonmi Prírody a Dedičnosti, aby poprela vieru v zodpovednosť slobodnej, vôľou obdarenej a činorodej ľudskej duše. Lebo kde niet duše, tam niet slobody. Determinujú nás zákony neživej prírody; druhým zdrojom nášho osudu sú naši rodičia so všetkým, čo v sebe nesú - mŕtve generácie cez nich vnucujú svoju vôľu živým; neúprosný tlak okolia prichádza ako tretia forma Osudu a oberá nás o poslednú štipku slobody, ktorú by sme si snáď chceli uchmatnúť z tohto zamotaného klbka osudových síl a tlakov. A tak nám pod novými menami opäť vládnu tri grécke bohyne osudu, Moiry. Opäť veríme, že náš údel je vopred určený, tentokrát rytmickým a usporiadaným tancom materiálnych energií a síl. Sú to tie isté božstvá, iba zbavené inteligencie a ľudskosti; sú kruté a nemilosrdné, pretože si neuvedomujú ani seba, ani nás.
Nie je vôbec isté, či viera v Osud alebo slobodnú vôľu dajako výrazne ovplyvní správanie človeka, rozhodne však ovplyvní jeho temperament a vnútorný svet, pretože od nej závisí podoba a smerovanie ľudskej duše. Ten, kto vierou v osud zdôvodňuje svoju záhaľčivosť, našiel by si inú výhovorku, keby táto chýbala. Idea je len zásterkou povahového sklonu, umožňuje mu zahaliť lenivosť do vznešenej a dôstojnej róby. Keď sa však jeho vôľa upne na nejaký objekt, nevidíme, že by sa za ním dral menej dychtivo a nedočkavo ako ten najradikálnejší vyznavač slobodnej vôle. Našu činnosť neurčujú naše intelektuálne predstavy, ale naša povaha a temperament, nie dhí, [1] ale mati, či dokonca manju, alebo - ako by povedali Gréci - thumos, a nie nous.
Na druhej strane, veľký muž činu sa nezriedka chopí idey Osudu, aby si personifikoval mocnú energiu ženúcu ho po ceste činov meniacich svet. Je ako strela z titanskej húfnice ukrytej v šere ďaleko za prvou líniou pevností, ktoré Život vybojoval v mŕtvom svete hmoty, či ako planéta vrhnutá rukami Prírody - s primeranou zásobou energie na daný čas a službu, ktorú má preukázať svetu - na predurčenú obežnú dráhu okolo vzdialeného zdroja zvrchovaného Svetla. Predstava Osudu vyjadruje jeho neustály vnútorný kontakt s energiou, ktorá ho vrhla do sveta ľudí, aby tu ako védsky Marut rozbil ustálený poriadok vecí a presekal vysokými horami cestu, kadiaľ sa doň vleje nová budúcnosť. Ako Indra a Bhagírat je prvý, prúdy božských vôd sa valia za ním. Jeho pohyb im určuje smer - tu potečie Indus, tam sa bude Ganga pomaly a majestátne sunúť k moru. A tak zisťujeme, že veľkí dejatelia verili tým či oným spôsobom v osud a vyššiu Vôľu: Cézar, Mohamed, Napoleon - akých väčších robotníkov histórie nám naša minulosť môže ponúknuť? Nadčlovek viac verí v Osud, intenzívnejšie si uvedomuje reálnosť a blízkosť Boha než bežný človek.
Napoleon na otázku prečo - keď toľko rozpráva o svojom predurčení - všetko vopred plánuje a chystá, oprávnene odpovedal: „Lebo Osud si želá, aby som plánoval.“ A je to pravda. Vôľa a Sila vo veciach rozhodnú o výsledku môjho snaženia vo vzťahu k celku, tá istá Vôľa v hĺbke mojej bytosti, pôsobiac skryto cez moje myšlienky a rozhodnutia, určí úlohu, ktorú zohrám pri výslednom pohybe a smerovaní sveta. Na túto druhú sa moja myseľ upriamuje a nazýva ju „mojou“ vôľou. Ale „ja“ a „moje“ sú len masky. Reálnosť mojej existencie vyplýva z reálnosti univerzálnej existencie; je to všeobsiahla Vôľa obdarená neomylným Poznaním, ktorá kým ja kalkulujem a počítam, realizuje cezo mňa svoje nevypočítateľné zámery.
A preto oprávnene kladiem dôraz na slobodu vôle. Hoci Nutnosť vládne aj bohom, predsa je moja vôľa dcérou Nutnosti a má isté práva v dome svojej matky, môže byť dokonca jednou z mnohých tvárí zvrchovanej Nutnosti, ktorá sa v nespočetných formách pohráva so svetom. Ak je Kismet vôľa Božia, potom je aktívna aj v tejto chvíli, nie iba v hodine môjho zrodu či v okamihu stvorenia sveta. Ak moje minulé činy určujú moju prítomnosť, potom moje prítomné činy spoluurčujú bezprostrednú budúcnosť, ich efekt nemôže byť nejakým ťažkopádnym mechanizmom bezo zvyšku odsunutý do iného života, pozemského alebo večného. I keď je Príroda, dedičnosť a okolie mocným faktorom, iba od jedinca závisí, akým smerom budú využité.
Ovocie mojich činov nepatrí mne, patrí Bohu a svetu, činnosť však patrí Bohu a mne. Tu mám právo. Presnejšie povedané, činnosť patrí Bohu vo mne, právo je jeho, prenechal mi ho však na užívanie. Vôľa pôsobiaca cezo mňa je totožná s nedeliteľným všeobsiahlym Absolútnom, ktoré akoby sa od seba oddelilo v mojom tele a osobe, námarúpa, ako keď sa more vrhá na skalu v konkrétnej sekvencii vĺn. Absolútno a „ja“ sa hrajú na skrývačku v jednom kúte neohraničeného vesmíru.
V rámci tejto hry môžem ísť proti zámerom vyššej Vôle - keď svoju osobnú vôľu a silu dám do služieb nevedomej, temnej a vášnivej časti mysle, ktorá otvorene alebo skryto uctieva sama seba ako jediného boha. Práve tejto časti mojej povahy, tomuto nenásytnému a tvrdohlavému egoistovi sa ťažká ruka Osudu javí ako ruka tyrana, ako slepá, hrubá, neinteligentná sila. Lebo posadnutá iba svojimi potrebami a svojím pohľadom na vec, predsa pomáha Celku svojím odporom a revoltou; tvorí nepostrádateľnú súčasť mechanizmu sveta. Nechápe a nechce pochopiť svojho prísneho Učiteľa, jeho drsný, a predsa láskavý tlak vo veciach, musí preto napredovať vlastnými silami, podstupovať boj a utrpenie, keď nevie či nechce napredovať v poslušnosti. Ak sa však nechám viesť intuíciou a úprimnou snahou srdca i rozumu, môžem sa dobrovoľne oddať nejakému mocnému ideálu, inteligentnej Sile, ktorá priamo alebo nepriamo slúži Bohu. Vtedy je moja vôľa ozajstnou vôľou, vtedy koná svoju povinnosť, odvádza svoj diel a nakoniec sa vráti k svojmu Pánovi s talentom náležite využitým a zhodnoteným. A do istej miery je slobodná, lebo veľkou slobodou je byť oslobodený od Zvieraťa a Démona v nás, môcť si slobodne zvoliť dobro, či skôr byť ním vyvolený.
O čo väčšia vec by sa mi však podarila, keby som presvedčil svoje ego, aby rozbilo a odhodilo formu, v ktorej sa tak úporne skrýva pred svojím božským Prenasledovateľom! Veľký protiklad by bol odstránený, nie iba zmiernený. Moja slobodná vôľa by splynula s Božou vôľou a Osud by zložil svoju železnú masku. Premeniac sa z vlastnej vôle na Božieho otroka, na nástroj Toho, ktorý prevyšuje všetky nástroje, okúsim slobodu, o ktorej spievajú nebeské harfy, ktorú však ľudská reč nevie vyjadriť. Budú ma unášať vlny nekonečnej energie a extázy, priezračnej extázy absolútneho Bytia, všeobsiahleho Života a neprekonateľnej Sily. Duchovným svetlom prežiarený Osud zmení sa na vedomú Vôľu; oslávená Vôľa vstúpi a rozplynie sa v Bohu.
Na každom tvojom čine podieľajú sa traja: Pán, Robotník a Nástroj. Správne ich v sebe zadefinovať a zvládnuť, to je kľúč k činnosti i blahu, ktoré z nej pochádza.
Najprv sa nauč byť Božím nástrojom; oddane a radostne prijmi svojho Pána. Nástrojom je vonkajšia vec, ktorú nazývaš sebou: myseľ, energia, zložitý mechanizmus tela plný skrutiek, pružín, čapov a miniatúrnych prístrojov. Nenazývaj ho Robotníkom ani Pánom, nemôže byť ani jedným, ani druhým. Pokorne a hrdo sa považuj za Boží nástroj.
Niet väčšej hrdosti a slávy nad tú, byť dokonalým nástrojom svojho Pána.
Osvoj si absolútnu poslušnosť. Meč nerozhoduje, kam udrie, šíp sa nepýta, kam poletí, pružiny stroja neurčujú, aký produkt vznikne ich prácou. Rozhoduje Príroda, a čím prv sa vedomý nástroj naučí vnímať a sledovať rýdzi zákon svojej najhlbšej prirodzenosti, tým skôr bude jeho práca dokonalá a bezchybná. Osobné motívy môžu jej pôsobenie iba zmariť.
Mocný dych Boží nech ťa unáša ako list strhnutý búrkou; vlož sa do Jeho rúk ako živý meč a šíp vrhajúci sa k cieľu. Tvoja myseľ nech je ako pružina spoľahlivého stroja, tvoja sila ako výstrel pary z piesta, každý tvoj čin ako drvivý dopad ocele na opracúvaný objekt. Tvoja reč nech zvoní ako kladivo o kovadlinu, ako huk stroja pri práci, ako jasavý hlas trúb ohlasujúcich Božiu moc a slávu do všetkých končín sveta. Vždy a všade konaj ako nástroj Boží tú prácu, ktorá zodpovedá tvojej prirodzenosti a bola ti určená.
Meč nachádza radosť v boji, šíp, keď sa svištiac vrhá k cieľu, Zem vychutnáva krivolaký let priestorom, Slnko sa teší zo svojej oslepujúcej nádhery a majestátnej plavby vesmírom. A ty, nástroj obdarený vedomím, nauč sa tiež vnímať blaho skryté v činoch, pre ktoré si bol zrodený.
Meč nežiadal, aby ho vyrobili, nevzpiera sa, keď má bojovať, nebedáka, keď sa zlomí. Blaho je vo vznikaní i v zanikaní, nemizne, ani keď ma odhadzujú, ba ani keď ma lámu. Toto nemenné blaho nájdi a získaj.
Pretože si zamieňaš nástroj s robotníkom a pánom, pretože v nevedomosti svojich túžob sám chceš určovať svoj zisk, svoje postavenie a úlohu, úzkosť a bolesť sú tvojím údelom. Ešte mnohokrát prejdeš pekelnou páľavou, ešte mnohokrát v nej budeš tavený a kovaný, ešte mnohokrát sa narodíš a prerodíš, kým zvládneš túto ľudskú lekciu.
A všetky tieto veci zakúšaš preto, lebo sú prítomné v tvojej nezrelej a nedokončenej povahe. Veď Príroda je robotníkom a kam smeruje? Z hrubého materiálu, ktorým je naša myseľ, život i telo, formuje bytosť obdarenú vyšším vedomím.
*
* *
Keď si sa spoznal ako Nástroj, spoznaj sa ako Robotník. Vedz, že robotníkom je tvoja prirodzenosť, že ona a nekonečná vesmírna Príroda, to si ty. „Ja“ Prírody však nie je tvojím vlastníctvom, je bez hraníc. Ono vybudovalo hviezdne systémy, Slnko, Zem, živé tvory, teba i všetko, čo cítiš. Je tvojím priateľom i nepriateľom, tvojím katom i stvoriteľom, tvojím milencom i mučiteľom, dôverným druhom a chladným cudzincom. Je tvojou radosťou i bolesťou, tvojím hriechom i cnosťou, tvojou silou i tvojou slabosťou, svetlom poznania i tmou nevedomosti. A predsa nie je ani jednou z týchto vecí, ale čímsi, čoho sú nedokonalými obrazmi a symbolmi - prapôvodným Poznaním, nedefinovateľnou silou a zdrojom všetkých kvalít.
Prejavuje sa v tebe ako špeciálna tendencia, individuálna prirodzenosť, osobitná energia. Nasleduj ju, kým ťa ako mohutnejúca rieka neprivedie k svojmu nekonečnému počiatku a zdroju.
Tam spoznáš svoje telo ako zrnko vesmírnej Hmoty, svoju myseľ ako nepatrný vír vesmírnej Mysle, svoj život ako drobnú vlnku na oceáne Života, ktorý bol, je a bude naveky. Tvoja sila je silou všetkých bytostí a tvoje poznanie tenkým pramienkom Svetla, ktoré nepatrí nikomu a ničomu. Tvoje činy ti boli vopred určené; predstava nezávislej a izolovanej osobnosti bola ilúziou.
Odhoď ju a okús blaho prýštiace z najhlbšej pravdy individuálneho bytia, teš sa zo svojej sily, slávy, krásy a poznania, ba aj z ich odopretia, veď sú len dramatickou maskou jedinej pravej Osoby, autoportrétom kozmického Umelca, ktorý z vesmírneho materiálu modeluje sám seba.
Prečo sa ohraničuješ? Cíť svoje Ja i v meči, ktorý na teba dopadá, i v náručí, ktoré ťa objíma, v oslepujúcich lúčoch Slnka, v divom kozmickom tanci Zeme, v piesni slávika i majestátnom lete orla; vo všetkom, čo bolo, je a bude. Si bez hraníc a všetko blaho máš na dosah.
Príroda je robotníkom a patrí jej blaho z činov a lásky Toho, pre koho pracuje. Spoznáva sa ako Jeho vedomie a výkonná sila, Jeho poznanie i skrytie poznania, Jeho jednota i sebarozdelenie, Jeho nekonečnosť i konečný výron z Jeho bytia. I ty si spoluúčastníkom, neodmietaj svoj podiel na blahu a Láske Najvyššieho.
Niektorí vedia, že sú len nástrojom, dielňou či opracúvanou vecou, chybne však považujú Prírodu-Robotníka za Pána. Aj to je omyl, a kto doň skĺzne, ťažko sa dopracuje k jej dokonale čistému a duchovnému pôsobeniu vo svojej povahe.
Konečno v tvare osoby je nástrojom, univerzálno so sklonom k osobnému je robotníkom, ani jedno z nich však nie je Pánom, lebo ani jedno nie je skutočnou Osobou.
*
* *
Nakoniec spoznaj svoju totožnosť s Pánom, nepokúšaj sa Ho však nijako definovať ani preň nehľadaj žiadnu formu. Splyň s Ním zajedno v bytí, zhováraj sa s Ním vo vedomí, podrob Mu svoju silu, cele sa Mu oddaj, aby ťa mohol objať a zahrnúť blahom. Naplň ním svoj život, svoje telo i myseľ. Vtedy svojím vnútorným okom uzrieš jedinú skutočnú Osobu, ktorá je i nie je tebou, ktorá je všetkým, a predsa všetko prevyšuje, skrytého usmerňovateľa činov a vlastníka ich plodov, Pána robotníka i nástroja, hlučného Rozsievača šťastia i skazy v divom vesmírnom tanci, a zároveň tvojho najdôvernejšieho druha, ticho a verne čakajúceho v najskrytejšej komnate tvojho srdca.
Keď ochutnáš blaho zvrchovaného Pána, nebude viac nič, čo by si mal či musel dobýjať. Lebo On ti ako tvoj spravodlivý diel dá seba i všetko ostatné, budeš sa podieľať na radosti, snahe a zisku všetkých, ba dostaneš i to, čo sa nedá rozdeliť.
Obsiahneš seba a všetko ostatné, staneš sa Tým, čo je viac než ty a všetko dohromady. Také je naplnenie a vrchol cesty činov.
Tento preklad vznikol podľa anglického originálu "The Superman" na stranách 151-166 v 13. zväzku "The Complete Works of Sri Aurobindo"
(Volume 13: Essays in Philosophy and Yoga).
Originál je voľne dostupný na stránke
http://www.sriaurobindoashram.org/sriaurobindo/writings.php.
Agni - Oheň alebo Plameň; boh Ohňa; psychologicky zvrchovaná Vôľa vedená neomylným Poznaním; jedno z hlavných védskych božstiev - prostredník medzi bohmi a ľuďmi.
Ardžuna - v Mahábharate a Bhagavadgíte tretí z Pánduovcov, zvlášť blízky Krišnovi.
Bhagavadgíta - skrátene Gíta, preslávená epizóda indického eposu Mahábharata, v ktorej Krišna odhaľuje Ardžunovi svoju vesmírnu podobu a tajomstvo bytia. Jedna z troch hlavných duchovných autorít Indie.
Bhagírat - v hinduistickej mytológii následník Sagaru, kráľa Ajódhje, ktorý svojím odriekaním dosiahol, že Ganga zostúpila z nebies na zem.
Bhrigu Varuní - jeden z najslávnejších védskych mudrcov.
Brahma - v pozdnom védskom období jedno z hlavných hinduistických božstiev, člen hinduistickej trojice spolu s Višnuom a Šivom.
brahman - zvrchovaná, večná a abslútna Realita, Pravda, Bytie; Duch obsahujúci a presahujúci vesmír.
bráhman - príslušník prvej a najvyššej vrstvy védskej spoločnosti, keď príslušnosť neurčoval pôvod, ale povahové predpoklady. Požadovanými vlastnosťami bolo pokojné sebaovládanie, askéza, čistota, čestnosť, priamočiarosť a učenosť. Z tejto vrstvy vychádzali kňazi, myslitelia, učenci, kodifikátori a náboženskí vodcovia.
bráhmany - komentáre k védam zaoberajúce sa obetným rituálom a symbolickým významom obetných úkonov.
Indra - boh oblohy. Vo védach je uvádzaný medzi najdôležitejšími bohmi, neskôr jeho význam poklesol. Stojí až za hinduistickou trojicou (Brahma - Višnu - Šiva), je však nadradený všetkým ostatným bohom.
joga - spojenie, zjednotenie; zjednotenie ľudskej duše s nesmrteľným bytím, vedomím a blahom Najvyššieho; metodické úsilie o duchovné sebazdokonalenie rozvojom latentných schopností a splynutím s univerzálnou a transcendentnou existenciou.
Krišna - inkarnácia božského Blaha; v hinduizme považovaný za ôsme vtelenie boha Višnu. Je hlavnou postavou Bhagavadgíty, kde pomáha Ardžunovi nájsť východisko z jeho osobnej krízy.
Kurukšetra - „pole Kuruovcov“, planina neďaleko Dillí, na ktorej sa odohral rozhodujúci boj medzi Kuruovcami a Pánduovcami zachytený v Mahábharate, a tiež mnoho ďalších historických vojenských stretnutí.
májaváda - filozofická doktrína, podľa ktorej je svet ilúziou.
Pataňdžali - tradične uvádzaný autor Jogasútier - príručky kodifikujúcej princípy jogy. Jej jednotlivé časti však vznikli v rozpätí 2. stor p.n.l. až 5. stor. n.l., a preto sú dnes považované za dielo viacerých autorov.
prakriti - „uskutočnenie“; Príroda; Energia Prírody; Duša Prírody; výkonná a realizačná sila.
prádžňa - „Ja“, s ktorým splývame počas hlbokého spánku, pán a tvorca vecí, Vládca Múdrosti a Poznania.
purány - v hinduistickej literatúre zbierky mýtov, legiend a genealógií bohov, svätcov a kráľovských dynastií.
puruša - Osoba; Vedomé Bytie; Duša; esenciálne bytie, ktoré je nehybnou oporou aktivít prakriti (prírody); Vedomie, či skôr vedomý Svedok, ktorý vníma a vychutnáva jej hru - jej skrytý zdroj, počiatok a príčina.
purušasúkta - hymnus Rig-Védy, považovaný za najstarší, v ktorom sa prvýkrát spomínajú štyri vrstvy védskej spoločnosti.
Rig-véda - prvá a najdôležitejšia zo štyroch véd. Dve ďalšie - Jádžur a Sáma sú len preusporiadaním hymnov Rig-védy pre špeciálne účely. Rig-véda obsahuje viac ako 1 000 hymnov adresovaných rôznym bohom.
sánkhja - jedna zo šiestich ortodoxných škôl hinduistickej filozofie charakteristická analytickým prístupom k popisu základných princípov bytia.
šaktistický tantrizmus - pozri tantra.
šastry - pojem na označenie každého systematizovaného učenia či vedy; v špecifickejšom význame morálne a spoločenské kódexy; umenie a veda o správnom poznaní, správnej činnosti a správnom žití; v joge poznanie právd, princípov, energií a procesov duchovnej realizácie.
tantra - syntetický systém jogy, ktorý sa opiera viac o prakriti - výkonnú energiu, hybnú silu a Vôľu Prírody - než o nehybného Ducha, purušu v pozadí. Aplikovaním tejto energie sa tantrický jogín pokúša dosiahnuť cieľ svojej disciplíny - premeniť Prírodu a individuálnu ľudskú prirodzenosť na prejavenú formu ducha.
upanišády - filozofické pojednania o základných ideách a predstavách védskeho obdobia. Predstavujú konečný stav védskej tradície, a preto je ich učenie známe ako védánta - „zavŕšenie véd“. Upanišády hľadajú odpoveď na otázku, aká je povaha najvyššej Reality. Nájdeme v nich smerovanie ku koncepcii jediného, nedeliteľného a zvrchovaného Bytia či Bytosti; znovuzjednotenie s ňou je skrytým cieľom všetkého ľudského poznávania.
védánta - „koniec a zavŕšenie véd“ - najvyššie poznanie a naplnenie, ku ktorému smerovali védski mudrci, extrahované z masy védskych hymnov a prezentované modernejším jazykom v súlade s vnútornou realizáciou veľkých duchovných osobností ako Jádžňavalkja alebo Džanaka. Predstavuje jednu zo šiestich škôl ortodoxnej hinduistickej filozofie.
védy - najstaršie indické Písma, zbierky hymnov „zjavených“ védskym mudrcom v duchovných víziách a zážitkoch. Pozri tiež Rig-véda.
[1] Pojmy védskej psychológie: dhí je intelekt, mati všeobecná mentalita, manju temperament a emotívna časť mysle. Nous (gr.) je rozum a intelekt, thumos (gr.) srdce, city, vášne. (>> späť do textu >>)