Čo je hybnou silou a princípom evolúcie a ako sa vo svete prejavuje? Teória evolúcie bola oporným stĺpom myšlienkových konštrukcií devätnásteho storočia; ovplyvnila nielen všetky vedné odbory, ale aj morálku, politiku a spoločnosť svojej doby. Bez nej by nikdy nedošlo k takému drvivému víťazstvu materialistického svetonázoru, ktoré sa istý čas zdalo definitívne, ani k takým významným dôsledkom, akým bolo zlyhanie náboženského ducha a rozpad tradičných náboženstiev. V spoločenskom živote viedla k nahradeniu morálnej idey pokroku ideou evolučnou a následnej materializácii spoločenských koncepcií, k víťazstvu človeka - výrobcu tovaru nad mravným idealistom. Vedecká dogma o dedičnosti, teória nedávneho objavenia sa mysliaceho ľudského živočícha na zemi, predstava všadeprítomného boja o život a z nej vyplývajúci rast konkurencie medzi ľuďmi, protichodná idea spoločenského organizmu a z nej vyvierajúca tendencia k ekonomickému socializmu a nadvláde Štátu či komunity nad slobodným jednotlivcom - to všetko sú výhonky z toho istého koreňa.
Materialistické chápanie sveta sa v dnešných dňoch rýchle rúca a spolu s ním aj materialistická formulácia evolučnej teórie. Európske myslenie napreduje závratnou rýchlosťou. Ak je teutónske svojou dôslednosťou a sklonom k zložitej systematizácii, má aj druhú stránku, keltsko-helénsku pružnosť a pohyblivosť, sklon k prudkým zmenám a obratom, neukojiteľnú zvedavosť. Žiadnej myšlienke nedopraje dlhú nadvládu, po čase sa obráti proti každému systému, útočí naň novými otázkami, pochybnosťami, výhradami a výzvami, od základu ho prepracúva, alebo ho celý odmieta a smelo sa vrhá do nových, odvážnych experimentov. Dnes tento skúmavý duch ešte neatakoval evolučnú teóriu v samom základe, viditeľne sa však chystá dať jej novú formu i obsah.
Bežná predstava evolúcie sa opiera o ideu príbuznosti a súvislosti novej formy s predchádzajúcou, zmena je zviditeľnením a využitím možností pripravených či vynútených vnútornými stavmi a tendenciami starej formy. Každá forma tak obsahuje nielen zárodok formy, ktorá ju bude reprodukovať, ale aj zárodok novej formy, ktorá sa od nej bude líšiť. Tak vzniká z beztvarej hmloviny štrukturovaný planetárny systém, v neobývateľnom systéme sa objavuje obývateľná planéta, z neživej hmoty sa zatiaľ ešte nie celkom známym chemickým procesom rodí protoplazmický život, z jednoduchých foriem života sa vyvíjajú formy zložité. Ryby sú vzdialenými potomkami bezstavovcov, pôvod dvojnožcov a štvornožcov možno vystopovať späť k rybám, človek je štvornožcom a ľudoopom, ktorý sa naučil vzpriamene kráčať a zbavil sa neperspektívnych, pre nový spôsob života nepotrebných znakov. Energia hmoty je nevedomou Bohyňou, ktorá všetky tieto zázraky dosiahla inherentným princípom adaptácie a v živých organizmoch aj doplnkovým mechanizmom dedičnosti. Tie druhy, ktoré vedia lepšie reprodukovať a odovzdať potomstvu znaky získané adaptáciou na prostredie, majú väčšiu šancu prežiť, ľahšie sa šíria, v procese prirodzeného výberu sú preto úspešnejšie, kým ostatné, menej úspešné, v tomto závode na život a na smrť zaostávajú, až nakoniec celkom miznú.
To boli svojho času typické predstavy evolúcie, viaceré z nich, a nie bezvýznamné, sú však dnes spochybnené. Predstava neľútostného boja o život je modifikovaná, niekedy celkom odmietaná - jej odporcovia tvrdia, že prinajmenšom v tej podobe, v ktorej sa masovo rozšírila, vôbec nebola súčasťou pôvodného Darwinovho učenia. Táto zmena je ústupkom znovuožívajúcim moralistickým a idealistickým tendenciám, ktoré v základoch života hľadajú nielen princíp sebectva, ale aj princíp lásky. Rovnako dôležité sú posledné výskumy dedičnosti, podľa ktorých sa znaky získané jedincom v procese adaptácie na jeho potomstvo neprenášajú. Nová teória preto hovorí skôr o dedení predispozícií. Evolúcia dostáva menej mechanickú podobu, jej zdroj a hybná sila sú hľadané v tom, čo je v Hmote najmenej hmotné a najviac oduševnelé. Pôvodná idea pomalého vzostupného vývoja je tiež spochybnená novými faktami a novou teóriou, podľa ktorej vývoj postupuje náhlymi, prudkými skokmi - opäť odklon od povrchného mechanického chápania a viery v automatickú sebestačnosť materiálnych príčin a následkov. Pred naším zrakom sa vynárajú hlbiny, ktoré ľudský intelekt musí ešte len prebádať.
Samy osebe nie sú tieto modifikácie radikálne, dôležité však je, že prichádzajú vo chvíli, keď staré idey a názory pochované vlnou materializmu opäť ožívajú a v nových formách vyrážajú na povrch. Idealistické tendencie, teórie vitalizmu, zdanlivo definitívne zničené a vyvrátené objavmi fyzikálnych vied, sú opäť na scéne a energicky sa domáhajú stratených pozícií, využívajúc každú štrbinu, každý posun vedeckých názorov. Kde teda môžeme s najväčšou pravdepodobnosťou očakávať, že komplexnejšie a rozhľadenejšie myslenie budúcnosti podrobí evolučnú teóriu najväčším zmenám?
Po prvé, materialistická teória vychádza z rovnakej pozície ako sánkhja, podľa ktorej svet vzniká z pôvodne neštrukturovanej Hmoty pôsobením energie Prírody, popiera však nehybnú príčinu všetkého diania, ktorou je v sánkhji puruša - pozorujúca a reflektujúca duša. Následkom toho materializmus chápe svet ako samohybný mechanizmus, ktorý sa tu neznámym spôsobom objavil a spustil do chodu. Žiadna inteligentná príčina, žiadny cieľ, žiadny zmysel. Všetky dômyselné riešenia a kombinácie, ktoré v prírode nachádzame, sú prostým a nutným dôsledkom samoadaptácie prírody bez vedomého zámeru a poznania v pozadí. To je prvý paradox materialistickej teórie a dôkazy v jeho prospech musia byť absolútne jednoznačné a nespochybniteľné, ak sa s nimi má ľudský duch vôbec niekedy zmieriť.
Po druhé, Energia neštrukturovanej Hmoty, bez Vedomia ako počiatku a prvotného materiálu vecí, a tiež Myseľ, Život a Vedomie musia byť púhym produktom, či iba špeciálnou aktivitou Hmoty. Nemôžu existovať samostatne, odlišne a nezávisle od Hmoty. To je druhý paradox a bod, na ktorom materialistická teória nakoniec stroskotala. Naše poznatky stále viac naznačujú, že Hmota, Život a Myseľ sú tri samostatné formulácie prvotnej Energie, každá s príslušnými vlastnosťami, kvalitami a aktivitami, ktoré vzájomným kontaktom obohacujú svoje formy.
Presvitajú náznaky idey, že svet nie je jednoliaty, ale trojitý - materiálny, vitálny a mentálny - zloženina troch samostatných svetov, ktoré sa miestami prelínajú a prekrývajú. Vraciame sa tak späť k starej védskej koncepcii trojitého sveta a oprávnene môžeme predpokladať, že keď ho preskúmame z tohto nového hľadiska, potvrdí sa dávne poznanie véd, že vo všetkých troch svetoch vládne jedna Pravda, jeden Zákon, ale v každom svete inak formulovaný - podľa média, v ktorom pôsobí, a jeho dominantného princípu.
Ak sa tento názor potvrdí, potom evolúcia nemohla prebiehať tak, ako sa dosiaľ myslelo. Život sa v Hmote objavil nie pôsobením hmotného princípu, ale pod tlakom univerzálneho princípu života, ktorý Hmotu modifikoval a vtlačil jej vlastné zákony. Idea mocného Života odlišného od Hmoty, ktorý v Hmote a na Hmotu pôsobí, začína ovládať pokrokové európske myslenie. Obdobná idea ešte mocnejšej Mysle pôsobiacej na Život zatiaľ nenašla širšiu odozvu, pretože výskum jej špecifických zákonov je ešte stále v plienkach.
Teória materializmu predpokladá pevnú reťaz materiálnych príčin a následkov; každý prítomný stav je výslednicou množstva súbežne pôsobiacich okolností a síl, každý budúci stav je zjavným a nutným dôsledkom stavov predchádzajúcich. Niet miesta pre záhady a nevypočítateľnosť. Keby sme presne poznali východzí stav a zákony systému, s absolútnou presnosťou by sme vedeli predpovedať jeho budúce stavy, tak ako predpovedáme zatmenie slnka či zemetrasenie. Lebo nejestvuje nič okrem súhrnu konkrétnych prejavených vecí a vzťahov, ktorého terajší stav logicky a bezo zvyšku vyplýva z jeho stavov minulých.
Je to ďalšia neprípustne zjednodušená a absolutizovaná téza; svet je zložitejší. Okrem prejavených príčin pôsobia príčiny neprejavené, latentné, nedostupné našej analýze. S každým stupňom na rebríčku bytia ich vplyv narastá. V Živote sú aktívnejšie ako v Hmote, v Mysli slobodnejšie ako v Živote. Už dnes má európske myslenie tendenciu postulovať za prejavený svet hypotetické Neprejavené, označované podľa osobnej preferencie buď ako Nevedomie alebo Podvedomie, ktoré obsahuje a spôsobom nám nedostupným vie a vidí viac než naša povrchová existencia. Prejavený svet sa javí ako neustále obnovovaný výron z Neprejaveného.
Opäť sa vraciame k starej védskej pravde - k idei nevedomého či podvedomého oceánu bytia, ktorý je v srdci a srdcom všetkých vecí a z ktorého povstali viditeľné svety. Védy však postulujú aj existenciu prvotného plodivého Nadvedomia - ono je zdrojom skrytého vedomia a poznania, ktoré preniká procesy evolúcie, pretože ono je samourčujúcim Zákonom a Pravdou v ich pozadí.
Materialistické poňatie evolúcie viedlo k predstave pomalého, lineárne vzostupného vývoja. Akceptuje občasné regresie, skoky a návraty, kľučky a odchýlky deformujúce priamu líniu, sú však nutne druhoradé a takmer neviditeľné, ak sa na vývoj pozrieme z dlhšej časovej perspetívy. Nové poznatky spochybnili aj túto predstavu. V ľudskej histórii všetko svedčí o zmenách zásadného charakteru, veky napredovania prekryté rovnako dlhými a hlbokými vekmi úpadku. Vývoj ako celok sa javí skôr cyklicky než priamočiaro. Objavila sa prvá teória cyklov ľudskej civilizácie, možno sa dočkáme aj teórie o cykloch evolúcie človeka ako mysliacej bytosti - kalpách a manvantárach indickej tradície. A aj keď indická predstava o ešte väčších cykloch evolúcie vesmíru musí počkať na svoje potvrdenie, je to iba preto, že tieto cykly musia byť natoľko rozsiahle, že unikajú všetkým doteraz známym metódam pozorovania a konečného odvodzovania.
Podľa najnovších predstáv evolúcia nepostupuje vpred pomalým a pozvoľným zdokonaľovaním starých foriem, ale prudkými a nečakanými erupciami nových foriem z Neprejaveného. Možno to opísať aj tak, že Príroda sa pomaly a nenáhlivo pripravuje za oponou - krok vpred, krok vzad, až jedného dňa dosiahne vhodnú kombináciu vonkajších prvkov, a vtedy medzi ne vrhne novú ideu, novú formu - prudko, náhle, násilne - a urobí obrovský skok vpred. To by vysvetlilo jej časté návraty a oživovanie dávno mŕtvych vecí. Keď totiž usiluje o nejaký bezprostredný cieľ, aby ho istejšie a rýchlejšie dosiahla, vzdá sa mnohých nedávnych ziskov a víťazstiev, stiahne ich späť do neprejaveného a latentného stavu, do podvedomia sveta. Nezavrhla ich však nadobro, bude ich potrebovať na inom stupni a na iné účely - vtedy ich opäť vrhne do prejaveného sveta v nových formách, nových kombináciách a dosiahne nimi nové ciele. Tak postupuje evolúcia.
A jej hmotné prostriedky? Nielen boj o život, ale - ako sa dnes tvrdí - skôr vzájomná pomoc, či aspoň vzájomné prispôsobenie. Boj a vzájomné ničenie existujú, ale len ako vedľajší mechanizmus, krvavý postranný tón mohutnej symfónie, ktorý hlavné slovo preberá až vtedy, keď všetky mechanizmy adaptácie zlyhali a treba uvoľniť priestor pre nový pokus, novú kombináciu.
Dedičný prenos znakov získaných adaptáciou na prostredie bol najprv unáhlene prijatý, teraz zasa hrozí, že bude unáhlene zavrhnutý. Nielen Hmota, aj Život a Myseľ spoluúčinkujú a spoluurčujú smer evolúcie. Dedičnosť je len materiálnym doplnkom a odtieňom samoreprodukcie duše - znovuzrodzovania Mysle a Života v nových formách. Bežne sa ako konštantný základ prenášajú iba trvalé znaky. Ak sa má dedične preniesť nový znak, musí byť najprv akceptovaný na vitálnej a mentálnej úrovni, až potom sa môže automaticky samoreprodukovať z materiálneho nosiča. Bez tohto schválenia sú nové znaky privátnym vlastníctvom jednotlivca a po jeho smrti prepadajú v prospech Štátu - pokladnice podvedomia - nestávajú sa rodinným a dedičným majetkom druhu. Keď je mentálny a vitálny svet pripravený, nové znaky sú voľne rozptýlené medzi vhodných jedincov druhu. To je dôvod, prečo dedíme hlavne predispozície. Psychická a vitálna energia zanechajú v hmote najprv dočasnú stopu; keď sa im to podarí v dostatočne veľkom rozsahu, materiálne médium je pripravené na novú trvalú kombináciu a objaví sa zmenená dedičnosť.
A tak sa naša predstava evolúcie zásadným spôsobom mení. Namiesto rigidne mechanického a postupného vývoja neštrukturovanej Hmoty pod tlakom Energie Prírody začíname ju vnímať ako vedomý a mnohostranne flexibilný proces plný prekvapení a dramatických zvratov. Nadvedomé Poznanie ním modeluje v Hmote, Živote a Mysli veci vynárajúce sa z hlbín Nevedomia.
Prvý a povrchný pohľad na každú vec je vždy iluzórny. Veda a skutočné poznanie začínajú až vtedy, keď prenikneme pod povrch a odhalíme skryté zákony. Neznamená to, že by pozorovaná vec bola púhym preludom, nie je však tým, čím sa zdá byť na prvý pohľad. Takisto nemôžeme povedať, že by procesy a javy na jej povrchu v skutočnosti neprebiehali, ale kým ich akceptujeme tak, ako sa samy núkajú našim zmyslom, nezachytíme ich skutočné príčiny a súvislosti.
Vo fyzikálnych vedách je táto pravda zrejmá a uznávaná. Zem nie je plochá, ale guľatá; nestojí, ale opisuje dvojitý krúživý pohyb; Slnko obieha, ale nie okolo Zeme; zdanlivo svietivé nebeské telesá sú v skutočnosti temné a chladné; veci tvoriace našu všednú realitu - farba, zvuk, svetlo, vzduch - sú v skutočnosti čímsi celkom iným, než sa na prvý pohľad zdá. Naše zmysly nám sprostredkúvajú chybný odhad vzdialenosti, veľkosti, tvaru i polohy. Zdanlivo homogénne objekty sa pri bližšom skúmaní rozpadnú na konglomeráty mikroskopických častíc, ktoré naše zmysly nedokážu zachytiť. Častice samé sa ukazujú byť len istou konkrétnou formuláciou Energie, ktorú nemožno opísať ako materiálnu a o ktorej nám zmysly nevedia podať žiadne svedectvo. Napriek tomu naša myseľ i zmysly dokážu spokojne žiť v tomto svete ilúzií a považovať ich za praktickú pravdu - lebo do istej miery praktickou pravdou naozaj sú a postačujú pre naše všedné, neambiciózne činnosti.
Ale len do istej miery, lebo ak chceme žiť bohatším a plnším životom, ak chceme postúpiť na vyššiu úroveň praktickosti samej - teda ak chceme ovplyvňovať podstatu vecí a procesov, musíme preniknúť pod povrch a zmocniť sa hlbšieho poznania. Odhalenie skrytých zákonov a operácií Prírody vedie k ďalším objavom a k novému využitiu energií, ktoré Príroda sama neaktivovala, keďže ich bezpodmienečne nepotrebovala na zabezpečenie chodu a rovnováhy vesmírnej existencie. Ponechala na človeka, svojho mysliteľa, aby ich sám objavil a obohatil nimi svoju existenciu.
Toto všetko priam bije do očí pri skúmaní Hmoty, akosi sa však zdráhame uznať a použiť rovnaký princíp pri skúmaní Mysle. Je pravda, že dnešná psychológia sa v mnohom zlepšila a intenzívne hľadá nové metódy. Až donedávna bola neohrabaným scholastickým hromadením ľudskej nevedomosti o sebe samom. Povrchové psychologické funkcie - vôľa, myseľ, zmysly, rozum, svedomie - boli nezáživným a sterilným spôsobom klasifikované, ich skutočná povaha a vzťahy však neboli skúmané ani využité žiadnym spôsobom výrazne presahujúcim ohraničenú funkciu, ktorú im Príroda pridelila na udržanie najnutnejšej a najplytkejšej duševnej existencie a aktivity. Nepoznáme sami seba, preto nie sme schopní výrazne zlepšiť subjektívne podmienky svojej existencie, nevieme účelne a naisto rozvíjať duševné schopnosti, ba ani etickú stránku ľudskej povahy. Nová psychológia sa bezpochyby snaží preniknúť pod povrch vecí, jej úsilie však ohrozujú vážne východiskové omyly: omyl materializmu, ktorý chce štúdium ľudskej mysle založiť na štúdiu ľudského tela; omyl skepticizmu, podľa ktorého je každý pokus o nepredpojaté bádanie v hlbinách subjektívnej existencie vopred odsúdený na neúspech; omyl konzervativizmu, ktorý na všetko nové hľadí s nedôverou a odporom a každý subjektívny zážitok vymykajúci sa jeho ošúchaným stereotypom považuje za halucináciu a chorobný stav - presne ako stredovek považoval každú novovznikajúcu vedu za diabolskú úchylku a bohorúhačský útok na hranice, ktoré ľudským schopnostiam vymedzil sám Stvoriteľ. A nakoniec je tu omyl objektivizmu, ktorý zvádza psychológov, aby skúmali iných zvonka, miesto aby hlavné pole skúmania a experimentovania videli v sebe, vo vlastnom vnútri. Psychológia je nutne subjektívnou vedou; len cez poznanie a pochopenie seba samého môžem sa dopracovať k pochopeniu iných.
Nech sú nedostatky novej psychológie akékoľvek, urobila prvý a rozhodujúci krok, bez ktorého naozajstné poznanie ľudskej psychiky nie je možné, dospela k objavu, ku ktorému dospeje každý, kto sa skutočne snaží pochopiť fenomén vedomia. Objavila, že naša bdelá povrchová existencia je len nepatrným zlomkom nášho skutočného bytia, že neobsahuje a nemôže obsahovať kľúč k tajomstvu nášho charakteru, našej mentality, ba ani našich činov. Ich pôvod a zdroj leží hlbšie. Odhaliť tento zdroj, spoznať povahu a procesy nevedomia či podvedomia, a nakoľko je to len možné, zmocniť sa ich a využiť ich, tak ako fyzikálne vedy využívajú energie a schopnosti Prírody, to by mal byť cieľ vedeckej psychológie.
Tu však narážame na prvý vážny problém - či naše druhé, väčšie „ja“, ktorého je naša bdelá existencia odvodeným procesom a povrchovým fenoménom, je vo svojej podstate podvedomé, alebo nevedomé. Lebo s odpoveďou na túto otázku stojí a padá budúcnosť ľudstva. Ak je jeho najhlbšou prirodzenosťou nevedomie, potom márne dúfame, že nás raz osvieti svetlo skryté v jeho hĺbkach, pretože tam žiadne svetlo nie je, a márna je aj nádej, že by sme sa mohli zmocniť tajomstva jeho energie a sily. Na druhej strane, ak je podvedomé, čiže ak je skrytým vedomím, hlbším, rozsiahlejším a mocnejším než povrchové „ja“, otvárajú sa nám nevyčerpateľné možnosti sebazdokonalenia a sebarealizácie.
Novoveké psychologické pozorovania a experimenty postupovali dvoma smermi, ktoré zatiaľ nenašli styčný bod. Prvý smer vychádza z objavov a hypotéz fyzikálnych vied a buduje psychológiu ako nadstavbu fyziológie. Fyzikálne vedy skúmajú aktivitu nevedomej Energie v nevedomej Hmote a psychológia, akceptujúc tento vzorec za základ všetkých foriem existencie, musí vedomie nutne považovať za povrchový fenomén vyvolaný tlakom Nevedomia opäť na nevedomie. Myseľ je výsledkom, záznamom nervových reakcií; skutočným subjektom vnímania i poznávania je Nevedomie. Vedomá rozumová činnosť môže byť prinajlepšom jeho vedľajším, druhotným prejavom. Nevedomie je viac ako vedomie, ono je bohom, mágom a tvorcom všetkého, dokonalým a sebaistým v porovnaní s našou ambicióznou, ale chybujúcou mentalitou. Strom je vo svojej ohraničenej sfére dokonalejšie riadený ako človek, pretože žije bez ambícií podľa Prírody, pasívne a bezvýhradne odovzdaný do rúk Nevedomia. Myseľ vstupuje na scénu, aby obohatila spektrum aktivít, znásobuje však aj chyby, omyly, deformácie, búri sa proti Prírode, podporuje neprirodzené a nezdravé úchylky od inštinktívneho smerovania nevedomého „Ja“, hlavný zdroj ľudského utrpenia, nevedomosti a zvrátenosti, toho „množstva klamu a falše v nás“, na ktoré sa sťažuje védsky básnik.
Kde je potom nádej, že sa ľudský rozum zbaví svojich chýb a naučí sa sledovať prirodzenú pravdu vecí? Nádej je vo Vede, v inteligentnom pozorovaní, v riadenom vyvolávaní a využití procesov a síl Nevedomia. Jeden príklad za všetky: v živej prírode nevedomie operuje pomocou dedičnosti, a ak ho ponecháme samo na seba, bezchybne zaručí prežitie zdravých a zdatných typov. Človek však v deformovaných a neprirodzených podmienkach spoločenského života dedičnosť zneužíva a podporuje šírenie degeneratívnych tendencií. Treba preskúmať zákony dedičnosti, rozvinúť Eugeniku ako vedu a správne a múdro ju používať, bez falošných výčitiek svedomia, bez sentimentálnej humánnosti, presne ako Príroda. Potom svojou inteligenciou dosiahneme rovnaký výsledok, aký Nevedomie dosahuje inštinktívnou adaptáciou. Nie je ťažké uhádnuť, kam nás tieto a podobné idey vedú - k vytesneniu emocionálneho a duchovného idealizmu chladným a triezvym idealizmom materialistov, k úsiliu zdokonaliť našu existenciu vedeckými metódami a procedúrami, ktoré nám majú nahradiť hlbokú inšpiráciu géniov a podmanivý príklad eticky a duchovne vyspelých osobností. Ale čo ak je tento prístup len ďalším omylom našej habkajúcej mentality? Čo ak naše chyby, odchýlky a vzbury proti Prírode sú vopred zakalkulovanou súčasťou neomylného plánu nášho múdrejšieho a mocnejšieho nevedomého „Ja“? Čo ak klam, bolesť a bieda ľudskej existencie sú prostriedkom, ktorým sa načahuje za vyššou pravdou a odblokúva plnšie možnosti do budúcnosti? Skutočnosť, že géniovia - zatiaľ najdokonalejší produkt vyvíjajúceho sa pozemského vedomia - objavujú sa tak často vo vetvách zachvátených chorobou, je toho veľmi znepokojivým a chmúrnym signálom. Jasná, priama a vedou overená cesta nemusí byť vždy najlepšou cestou, môže dokonca blokovať vývoj a brániť príchodu vyššieho, hlbšieho a rozsiahlejšieho Poznania.
Druhá línia výskumu ľudskej duše je ortodoxnou vedou ešte stále zaznávaná, ale ona prekvitá a prináša plody aj napriek kliatbam učených doktorov. Vedie nás skrytými chodníčkami parapsychológie, hypnotizmu, mesmerizmu, okultizmu a ďalších prapodivných experimentov, nenájdeme v nej nič z nespochybniteľnej a hmatateľnej jednoznačnosti fyzikálnych vied, napriek tomu sa vďaka jej úsiliu vynárajú na povrch nové nezvratné fakty a s nimi objav nedozierneho významu. Za našou bdelou povrchovou mysľou existuje „podprahové“ vedomie, vedomé, a nie nevedomé, neporovnateľne dokonalejšie a rozsiahlejšie ako myseľ, vybavené obdivuhodnými schopnosťami, vyspelejšie a účinnejšie v poznávaní i v činnosti. Podprahové vedomie si našu povrchovú existenciu uvedomuje, ono samo však povrchovej mysli uniká. Vynára sa otázka: čo ak žiadne Nevedomie neexistuje a všetko je skrytým Vedomím, všadeprítomným a neohraničeným v sile i v poznaní? Čo ak naša myseľ nie je vrcholom, ale len jeho prvým váhavým a nedokončeným pokusom o sebaodhalenie a samostvárnenie vo svete Hmoty? V tom prípade by ono bolo skrytým vzorom a ideálom, o ktorý sa naša nedokonalá mentalita môže a má usilovať. Také zovšeobecnenie je rovnako možné a platné ako ktorékoľvek iné, a navyše objasňuje doteraz známe fakty oveľa presvedčivejšie než bezcieľny determinizmus materialistickej teórie.
Postupujúc v bádaní týmto smerom, pôjdeme po ceste, ktorou šli naši dávni predkovia. Lebo aj oni, keď začali pozorne skúmať, experimentovať a nazerať pod povrch vecí, voľky-nevoľky dospeli k záveru, že povrchový človek je len formou a zdaním, že skutočné „ja“ leží hlbšie a neporovnateľne ho presahuje. Aj oni prekonali materialistické fázy svojej vedy a filozofie. Tak napríklad v Ajtareja upanišáde čítame, ako sa puruša - vedomý duch - pri vstupe do hmotného tela a sveta pýta sám seba: „Ak slovo je z reči, život z dychu, zrak z oka, sluch z ucha, myšlienka z mysle,“ - skrátka, ak sa všetky viditeľné činnosti dajú vysvetliť automatickým fungovaním Prírody - „potom čo som ja?“ A upanišáda pokračuje: „Lebo zrodený do hmotného sveta vnímal len aktivitu hmotných prvkov, veď čo iné v ňom bolo, o čom by mohol uvažovať a uzatvárať súdy?“ A napriek tomu nakoniec „objavil bytie obdarené vedomím, ktoré je všadeprítomným brahman, a uspokojený si vydýchol: ,Tak teraz som naozaj videl.’“ Podobne v Taittirija upanišáde Bhrigu Varuní meditujúc na brahman dochádza najprv k záveru: „Hmota je brahman,“ až potom objavuje Život, ktorý je brahman - stúpajúc od materialistického k vitalistickému poňatiu sveta, ako to vidíme v dnešnom európskom myslení - potom odhaľuje Myseľ ako brahman, za ňou Poznanie ako brahman - vystupujúc cez senzualistickú a idealistickú realizáciu Pravdy k vrcholu svojej cesty, kde objavuje Blaho, ktoré je brahman, a v ňom zostáva naplnený a uspokojený, pretože dosiahol najvyššiu duchovnú realizáciu, najvyššiu formuláciu poznania dostupnú človeku.
Poslednou inštanciou, ku ktorej dospela staroveká psychológia, je preto Vedomie, nie Nevedomie. V človeku rozlišovala tri úrovne: bdelé „ja“, snové „ja“ a „ja“ hlbokého spánku. Inými slovami, našu bdelú povrchovú existenciu, za ňou podvedomie, či skôr podprahové vedomie, a nakoniec nadvedomie, ktoré sa iba zdá byť nevedomím, pretože jeho prirodzený status je opakom nášho: naše vedomie je ohraničené, založené na rozdeľovaní a mnohosti, toto druhé je však „tým, v ktorom sa všetky veci zlievajú v jedno.“ Naše sa stráca v poznaní, jeho poznanie je však vedomé, sústredené a pokojné. Naše vedomie je vklinené medzi duálne zážitky radosti a bolesti, toto druhé je nemenným a čistým blahom, v hĺbke nášho srdca čelí všetkému svojím nepoškvrneným a nepremožiteľným vedomím, nepretržite vychutnávajúc blaho bytia. A preto, hoci sídli vo vrstve vedomia, ktorá je pre nás hlbokým spánkom - lebo myseľ tam nevie udržať v chode svoje funkcie a stáva sa nevedomou - jeho meno znie „Ten, ktorý vie“ a „Múdry“ - prádžňa. „Toto,“ hovorí Mándukja upanišáda, „je vševediaci a všemocný vládca, neviditeľné lono, z ktorého sa všetko zrodilo a do ktorého sa každý navracia, keď opúšťa tento svet.“ Zodpovedá teda dosť presne novodobej predstave Nevedomia poopravenej rovnako modernou koncepciou podprahového vedomia; ako nevedomé sa totiž javí iba povrchovej mysli - práve preto, že je voči nej nadvedomé a myseľ je schopná zmocniť sa jeho produktov, nie však jeho samého. Aký lepší dôkaz hĺbky a pravdivosti starovekej psychológie možno podať než fakt, že keď moderné myslenie, tak hrdé na svoje exaktné vedecké metódy poznávania, začalo konečne mapovať priepasti našej subjektívnej existencie, bolo nútené iným jazykom zopakovať to isté, čo naši predkovia písomne zaznamenali pred takmer tritisíc rokmi?
Ideu neviditeľného vnútorného usmerňovateľa vecí nájdeme aj v Bhagavadgíte, kde sám Pán a Vládca vesmíru „sídli skrytý v srdci každej bytosti a silou máje vrhá všetko živé do kolobehu života a smrti.“ Upanišády toto skryté „ja“ miestami opisujú ako „mentálne vedomie riadiace život a telo“, čo by bola podprahová myseľ novovekých psychológov, je to však relatívny popis, lebo védántová psychológia poznala aj hlbšie úrovne presahujúce túto formulu, voči ktorým je podprahová myseľ v rovnakej pozícii ako bdelá myseľ voči podprahovej. Po mnohých zmenách a zvratoch v myslení opäť prichádza čas, keď tieto hlbiny treba zmerať a prebádať. Moderná psychológia bude nútená pod tlakom pravdy, ktorú sa rozhodla odhaliť, ešte raz prejsť cestu, po ktorej kráčali jej dávni predchodcovia. Na našej nekonečnej púti za Pravdou sa schyľuje k novému svitaniu a jeho svetlo nás bude sprevádzať k cieľu všetkých úsvitov, ktoré mu predchádzali, veď kto sa odváži povedať, koľko ich už bolo?
Lebo toto poznanie nie je plodom pozdného staroveku, ktorý nám zanechal Upanišády. Nájdeme ho v najstarších, nedatovateľných veršoch Rig Védy, a védski mudrci o ňom hovoria ako o objave ešte starších mysliteľov, voči ktorým sú oni noví a moderní! Prebúdzajúc sa z období tmy a úpadku, ktoré periodicky zachvacujú ľudstvo, vždy sa domnievame, že objavujeme čosi nové, v skutočnosti však znovuobjavujeme a znovukonštituujeme, čo vedeli a dosiahli minulé epochy. Znovu prijímame z „Nevedomia“ svetlo, ktoré ono v istom bode minulosti stiahlo späť do svojej bezpečnej a tajnej skrýše, aby ho neskôr opäť uvoľnilo pre ďalší deň, ďalší úsek našej dlhej a namáhavej cesty.
A čo iné môže byť jej cieľom než „najvyššie dobro“, ktoré starovekí psychológovia postulovali pre náš život a dušu? Akonáhle si človek, mentálna bytosť, uvedomí existenciu hlbšieho, rozsiahlejšieho, skrytého „ja“, najvnútornejšej reality svojho bytia, neodolateľne je nutkaný vstúpiť doň, trvale sa v ňom usídliť, vnímať svet z jeho hĺbky, nie z povrchu, osvojiť si jeho dokonalejšiu duchovnú prirodzenosť, zdieľať s ním jeho neohraničené možnosti, definitívne a neodvolateľne s ním splynúť a stať sa Skutočným, nie iba Zdanlivým Človekom.
Nezodpovedaná zostala jediná otázka - či možno tento veľký boj úspešne zavŕšiť a jeho plody zožať už v pozemskom živote a fyzickom tele, alebo sa tak môže stať len v inom svete, v inej realite. Ide vlastne o problém, či ľudské vedomie je tým vyvoleným nástrojom na progresívne sebaodhalenie „Nevedomia“ - nášho najvnútornejšieho a najskutočnejšieho „ja“ - alebo len beznádejne hrubým, neúplným a nedokonalým náčrtom, ktorý nikdy nedosiahne dokonalosť svojho božského pravzoru.
Na adresu materializmu padlo mnoho tvrdých slov a obvinení. Ľudia, čo sa cítia žiť povznesení nad materialistickú prízemnosť v čistej a žiarivej atmosfére idealistickej mysle, či dokonca v nehmotnom éteri duchovného sveta, označujú ho za príčinu mnohého, ak nie všetkého zla, za zosobnenie odpudivých a zavrhnutiahodných zmien ľudskej povahy, za zákerného zvodcu, ktorý vlákal ľudstvo do údesnej krvavej kataklyzmy dnešných dní. [1] Tí, čo sa nevedia rozlúčiť s idealizovanými obrazmi minulosti, obviňujú ho z ničivých politických a kultúrnych zmien, z trúfalého porušenia - našťastie iba dočasného, ako dúfajú - večných morálnych zákonov a Bohom ustanovených hierarchií. Ba aj tí, početnejší, ktorí hľadia do budúcnosti s nádejou, že prinesie menej úzkoprsý idealizmus a rýdzejšiu duchovnosť, vnímajú jeho úpadok ako vytúžené oslobodenie ľudského ducha z jeho okov. Nekonečné spory, závisť a boje medzi národmi, to sú, tvrdí sa dnes, jeho charakteristické znaky a plody; vojna, krvavá apokalypsa a odpudivá pohanská obeta súčasnosti - hoci to v žiadnom prípade nie je nová pohroma a bolo by naivné domnievať sa, že je posledná - má byť spravodlivým trestom, pohrebnou hranicou, ktorú si sám podpálil a v ktorej zhorí do tla i so všetkým nečistým a zlým, čo splodil. Veda bola vykázaná späť do svojich úzko odborných hraníc, jej dôveryhodnosť ako učiteľky ľudstva je spochybnená, pretože tak dlho bola spojencom materializmu, propagátorkou ateizmu, agnosticizmu a skepticizmu, hlavným strojcom ich víťazstva a pilierom ich stability. Sám Rozum je napádaný, pretože racionalizmus a sloboda myslenia sa stali synonymom materialistických názorov.
Na týchto obvineniach je čosi pravdy, ale väčšina vecí, ktoré ľudia najprv nadšene vítajú a potom nadobro zatracujú, sú mince dvoch tvárí. Prichádzajú k nám so žiarivou tvárou pravdy a temnou tvárou omylu a podľa toho, ktorú vnímame intenzívnejšie, naše myslenie sa ustáli kdekoľvek medzi oboma extrémami, alebo bude bezradne oscilovať. Materializmus nie je až taký mŕtvy, akým by ho chceli mať jeho protivníci, stále k nemu inklinuje značná časť vedeckých pracovníkov a ich názor má veľkú váhu, jednak pre tradíciu dôsledne overovaných tvrdení, jednak pre ich trvalú službu ľudstvu. Materializmus preto i dnes významne ovplyvňuje spôsob života, i tam, kde je ako ucelený svetonázor odmietaný. Hlboké zárezy minulosti nemožno len tak ľahko vymazať. Jeho vplyv však rýchlo upadá, na scénu sa tlačia nové idey a obliehajú jeho posledné bašty. Bude preto užitočné - prv než mu dáme definitívne „zbohom“ - pozrieť sa bližšie na zdroj jeho sily, na dedičstvo, ktoré nám zanechá, a prípadne poopraviť svoj názor na základe zrniečok pravdy, ktoré v ňom mohli byť a z ktorých čerpal svoju vitalitu a užitočnosť. Dokonca naň môžeme pozerať s istou dávkou nestrannej sympatie ako na platnú formuláciu primárnej, nižšej pravdy nášho bytia - lebo ňou nepochybne je - a vymedziť sféru jeho oprávnených nárokov a hodnôt. Dnes jasne vidíme, ako bol nútený sám pred sebou uniknúť neustálym rozširovaním a otváraním schémy poznania, ktorú sám skonštruoval.
Po prvé, musíme akceptovať - lebo taká je pravda - že novovek, ktorého je materializmus najvlastnejším a najvykričanejším potomkom a v ktorom figuroval najprv ako neskrotný rebel a neskôr ako vážny, zasmušilý tútor ľudstva, v žiadnom prípade nebol iba dobou kalamít, omylov a úpadku, ale jednou z najtvorivejších epoch ľudskej histórie. Skúsme nestranne zhodnotiť jeho výsledky. Nesmierne obohatil naše poznanie, naučil nás trpezlivosti a svedomitosti v bádaní, a hoci to dokázal iba v jednej veľkej sfére ľudského úsilia, predsa tým pripravil vstup rovnakej zvedavosti, intelektuálnej poctivosti a neuhasiteľnej túžby po poznaní do ďalších, vyšších sfér. S nevyčerpateľným elánom nás zahrnul - pre mnoho dobrého i zlého - novými objavmi, vynálezmi, energiami, výdobytkami a vymoženosťami, ktoré radi kritizujeme pre ich neschopnosť uspokojiť naše hlbšie potreby, ale ťažko by sme sa ich dokázali vzdať. A predovšetkým - akokoľvek je to paradoxné - posilnil a prehĺbil idealizmus ľudí. Vlial im do žíl vľúdnejšiu a láskavejšiu nádej, zhumanizoval ich povahu. Vzrástla tolerancia, sloboda, vidíme viac dobročinnosti a trvalý mier, i keď ešte zďaleka nie uskutočniteľný, je už aspoň predstaviteľný. Osemnáste storočie a jeho ideál sekularizmu sú dnes podceňované a bagatelizované; devätnáste storočie, ktoré ho rozvinulo a presadilo, je otvorene znevažované a napádané. Ich idolmi však neboli žiadne nízke a nečisté božstvá. Rozum, veda, pokrok, sloboda, ľudskosť, to sú ich modly, a ktoré z nich by sme chceli alebo mali, ak sme múdri, pohodiť na smetisko dejín ako žalostné pozostatky minulosti nehodné našej pozornosti a úcty? A aj keď opomenuli vyššie a dokonalejšie božstvá, aj keď ich idoly boli len figúrkami z kameňa a hliny, ich rituály zbavené vnútorného obsahu a vyššieho poznania, predsa ich dlhý kult a materialistická obeta boli pre nás užitočným predbežným zasvätením a prípravou na dokonalejšie náboženstvo.
Rozum nie je najvyšším svetlom, je však potrebný, aby prečistil a zušľachtil naše prvé hrubé a neotesané inštinkty, iracionálne impulzy, vzplanutia, skreslené predstavy a predsudky. Kým mu neumožníme uplatniť jeho zákonné práva, nebudeme zrelí na plné odkrytie vyššieho a dokonalejšieho vnútorného svetla. Veda je správnym a pravým poznaním, v konečnom dôsledku iba procesov, ale aj to patrí do celkovej súhrnnej múdrosti. Je základom pre formuláciu širokých, inteligentných a nepredpojatých prístupových ciest k vyššej Pravde. Hoci sa veda obmedzila na fyzikálnu oblasť a zatienila svoje svetlo vedomým opomenutím iných dimenzií, predsa len sme niekde museli začať a fyzikálna realita sa ponúkla ako prvá, najbližšia a najschodnejšia pre vedecký typ a metódy bádania. Opomenutie niektorých aspektov Pravdy, vedomé zanedbanie časti kvôli intenzívnejšiemu zameraniu sa na zvyšok je pre našu nedokonalú mentalitu nutnosťou. Je smutné, ak sa z opomenutia stane dogma popierajúca existenciu tých dimenzií a realít, ktoré sme pôvodne iba odmietli skúmať, škoda sa však dá ľahko napraviť, ak toto vedomé sebaobmedzenie odstránime, len čo pominú dôvody jeho potrebnosti. Teraz, keď naše poznanie fyzikálneho sveta stojí na pevných nohách, nič nám nebráni smelo a energicky prikročiť ku znovuzískaniu obdobného poznania o našej mentálnej a duševnej existencii. Duchovná pravda výskumom fyzického sveta tiež iba získa - nie síce na výške či hĺbke, to môžeme ťažko očakávať - ale na šírke záberu, univerzálnosti formulácie a plnosti svojho sebavyjadrenia.
Zmyslom ľudského života je pokrok, nepretržitá evolúcia k dokonalejšiemu bytiu. Uplynulé dve storočia nás svojím dôrazom na pokrok donútili akceptovať ho za cieľ a nutnosť života, znemožnili nám ustrnúť v letargii statického sebauspokojenia, čím nám preukázali neoceniteľnú službu. Je pravda, že sa viac zamerali na vonkajší pokrok, pričom hlavný je vnútorný, ani vnútorný však nemôže byť úplný bez vonkajšieho. A hoci sa obmedzili na úzku oblasť, predsa je každý krok vpred chvályhodný, pretože v konečnom dôsledku umocňuje našu potrebu postúpiť vpred i na hlbších rovinách bytia. Sloboda je ideál, ktorého veľkosť dnes popiera len najzatvrdilejší reakcionár, duševný obmedzenec či fanatik všemocného Štátu. Vnútorná sloboda je opäť dôležitejšia než vonkajšia, ale aj keby nakoniec pokus o vonkajšiu slobodu bez vnútornej stroskotal, predsa len snahy o vnútornú slobodu tolerujúce, či nepriamo podporujúce vonkajšiu neslobodu a otroctvo, izolované pokusy o individuálne vyslobodenie ponechávajúce ľudstvo jeho okovám predstavujú tiež anomáliu, ktorú treba vykoreniť - príliš obmedzený a na seba zameraný ideál. Ľudstvo nie je najvyššou hodnotou, Boh je viac, musíme Ho však vedieť nájsť aj v ľuďoch a slúžiť Mu cez nich. Kult ľudstva a ľudskosti znamená vľúdnosť, láskavosť, toleranciu a dobročinnosť, vzájomnú pomoc, spolupatričnosť, univerzálnosť a jednotu, nehatené možnosti individuálneho a kolektívneho rozvoja. Ku všetkým týmto veciam dnes smerujeme rýchlejšie než ktorákoľvek predchádzajúca epocha, a to i napriek viacerým vážnym pochybeniam a barbarským recidívam. Kult blížneho ako súčasť kultu Božieho sa zreteľnejšie črtá na obzore ako náš veľký ideál. Posunúť tieto veci bližšie k realizácii, uchytiť ich v povedomí ľudí, aj keď len v nedokonalej a neúplnej formulácii, zrýchliť náš pohyb týmto smerom, to bolo samo osebe veľkým víťazstvom a dobrodením pre celé ľudstvo.
Hneď možno samozrejme namietať, že tieto veci nemajú s materializmom nič spoločného. Ľudská myseľ k nim inštinktívne tiahne od nepamäti; jadro humanizmu - jednej z najprekvapivejších čŕt novovekého cítenia - bolo v ľudskej povahe prvýkrýt odkryté a vyzdvihnuté práve náboženstvom; súcit a láska k blížnemu prvýkrát intímne prežité a presadené do života kresťanstvom a budhizmom. To, že v novoveku sa šíria a mohutnejú, je len prirodzeným dôsledkom a klíčením semienok zasiatych do ľudskej povahy dávno predtým. Materializmus povzbudzuje skôr opačné inštinkty, a aj tú trošku dobra, čo obsahuje, zbavil života, zmechanizoval a neprípustne ohraničil. Ak dnes tieto ušľachtilé veci klíčia a lámu okovy, ktoré ich spútavali, je to iba preto, že človek našťastie nedokáže byť vo svojich názoroch úplne dôsledný a od istého bodu jednoducho nemôže byť bezo zvyšku materialistom. Potrebuje etické ideály, mravné sebazdokonaľovanie, hlbšie citové naplnenie, a tak ich jednoducho pripojí ku svojim materialistickým teóriám, korigujúc nimi ich pôvodné, prirodzené závery. Ideály samé sú však prevzaté zo starších systémov a kultúr.
Je to pravda, ale nie celá. Staré náboženské kultúry sú často obdivuhodné ako celok a vždy aspoň v niektorých svojich častiach, ale keby nemali vážne nedostatky, nedali by sa tak ľahko zlomiť a odsunúť stranou, ani by nebol potrebný vek sekularizmu, aby ich duchovná sejba mohla vo väčšej miere vyklíčiť a zarodiť. Ich hlavným nedostatkom je istá úzkoprsosť a obmedzenosť ich vízie. Sústredene, prudko a vášnivo sa vzpínajú k svojmu ideálu, intenzívne a hlboko pôsobia na ľudské srdce, príliš málo však dbajú na rozšírenie duševného obzoru ľudí. Izolovane sa zameriavajú na jedinca a brzdia vplyv svojich ideálov na spoločnosť; v histórii neraz tolerovali, ba dokonca pre zámery svojej viery a Cirkvi vedome využili vlny masovej krutosti a barbarstva - v príkrom rozpore s duchom a pravdou, z ktorých pôvodne vzišli. Tie isté veci, ktoré chceli odstrániť z duše jedinca, udržovali a nepriamo podporovali v živote spoločnosti, budiac dojem, že si ju nevedia a nedokážu predstaviť zbavenú týchto kazov a škvŕn. Tieňom ich hĺbky a zanietenia bol nedostatok intelektuálnej svedomitosti a poctivosti, istá zatemnenosť, ktorá marila ich pôsobenie a znemožnila expanziu ich duchovných prvkov. Kdesi vo vnútri stále opatrovali jadro asketického postoja k svetu, neveľmi verili v možnosť radikálneho zlepšenia pozemského života, inštinktívne sa ho stránili - bol pre nich dôsledkom hriešneho pádu, bolestného zostupu či nedokonalosti ľudskej duše. Ak aj nejakú nádej pre pozemský svet videli, odsúvali ju až k mytologickému koncu vekov. Viera v márnosť pozemského života viac vyhovovala orientácii na nadpozemský cieľ. Dokonalosť, etický rozvoj a duchovné oslobodenie v nich figurovali ako individuálne ideály, ako od sveta odtrhnutá príprava duše na posmrtný život. Spoločenský účinok náboženských ideí tak bol neustále ochromovaný rastúcou tendenciou k nadpozemskému, až nakoniec nedôvera v intelekt vyústila do spiatočníckeho tmárstva a obskurantizmu.
Storočia sekularizmu vychýlili misky váh do opačného extrému a upriamili našu pozornosť výlučne na človeka a pozemský svet. Dôrazom na intelektuálnu svedomitosť, poctivosť a jednoznačnosť, vyzdvihovaním rozumu, spravodlivosti, slobody, tolerancie a humanizmu, šírením viery v dôležitosť pozemského života, v pokrok a zdokonaliteľnosť ľudskej existencie podarilo sa im presvedčiť ľudí, že to je najdôležitejšia bezprostredná úloha, ktorej sa máme bez ustania venovať. Energicky odmietli sedieť so založenými rukami a čakať na súdny deň, kedy sa ideálne spoločenské usporiadanie malo zázračným spôsobom ustanoviť ako dôsledok posledného súdu a nezvratného zásahu Božej vôle, čím pripravili pôdu pre všeľudský pokrok. Presvedčili našu praktickú inteligenciu, že ušľachtilejšie možnosti ľudskej existencie sú kategorickým imperatívom dneška. Aj keď stratili z dohľadu kráľovstvo nebeské, aj keď im unikol hlbší duchovný zmysel ideálov, ktoré si požičali zo starších systémov a kultúr, predsa ich svojím racionálnym spracovaním a zdôrazňovaním pevne uchytili v povedomí ľudí. Ba aj ich mechanizujúca tendencia vyvierala z legitímnej snahy zapracovať ideály priamo do štruktúry a života spoločnosti. Materializmus je iba extrémnym intelektuálnym produktom tohto na svet a človeka zameraného úsilia, nástrojom, pomocou ktorého duch času upriamil našu pozornosť a energiu potrebným smerom na potrebný čas. Lebo človek sa musí naplno rozvinúť vo všetkých zložkách bytia, aj v pozemských. Musí zdokonaliť a spevniť svoje telo, obohatiť svoj život, prehĺbiť praktickú inteligenciu, pevne sa zmocniť Zeme - svojho domova a príbytku, pochopiť a ovládnuť Prírodu, vylepšiť svoje prostredie, uspokojiť zhmotnelými produktami intelektu svoje mentálne, vitálne a fyzické zložky a podporiť ich rozvoj. Tým jeho potreby nie sú vyčerpané, je to však neodmysliteľná súčasť celkovej dokonalosti. Plný význam svetských potrieb sa vyjaví až neskôr, lebo iba spočiatku a zdanlivo ide o prosté impulzy života, nakoniec a v skutočnosti sa ukážu byť potrebami duše, prípravou vhodného nástroja a prostredia na prejavenie dokonalejších, duchovnejších foriem života a existencie. Človek bol zoslaný na Zem, aby pomohol uskutočniť Boží zámer s pozemským svetom a realizoval božské prvky svojej povahy. Nemá preto pozemskú existenciu odmietať a zavrhovať základ daný na odhalenie počiatočných aspektov a mohutností Ducha. A keď jeho myseľ príliš dlho zotrváva v odmietavom postoji, nemá dôvod sťažovať sa, že je na čas vychýlený do opačného extrému, do skrytého, a nakoniec otvoreného materializmu. Je to prudký a násilný spôsob, ktorým Príroda koriguje vlastné excesy v jeho povahe.
Intelektuálna sila materializmu vyviera z toho, že vystihol jeden aspekt univerzálnej pravdy. Za našimi dominantnými predstavami stoja vždy dve sily - potreba našej prirodzenosti a univerzálna pravda, z ktorej táto potreba vychádza. Dostali sme do vienka materiálne a vitálne potreby, pretože život v Hmote je naším bezprostredným základom a východiskom, máme svetský sklon v myslení, pretože Zem je predurčenou bázou pre aktivitu a samoodhalenie Ducha. Keď intelekt pozorne nazrie do tváre, ktorú mu nastavuje vesmírna existencia, keď sa pokúsi zistiť, čo nás s ňou spája, čo je v nej univerzálne a trvalé, tak prvá odpoveď, ktorú dostane, nebude duchovná, ale hmotná. Mudrci upanišád to jasne videli, a keď stanovili formulu tohto zdanlivo všezahrňujúceho, ale v konečnom dôsledku neúplného a neuspokojivého pohľadu na Bytie - „Hmota je brahman, z nej sa všetko rodí, prostredníctvom nej všetko existuje, do nej sa všetko navracia“ - vytvorili tak univerzálne platný vzorec, ktorého je materializmus a fyzikálna veda uznaním, preskúmavaním, dopĺňaním detailov, objasňovaním a rozpracúvaním, zdôvodňujúcim fenoménom a odhaľujúcim procesom, rozsiahlym komentárom Prírody k jednému krátkemu výroku.
Nesmieme zabúdať, že pritom vychádzame zo základného a skúsenosťou overiteľného faktu, ktorý do istej miery odráža univerzálnu a nepopierateľnú realitu bytia. Hmota je tu nepochybne naším základom, jedinou vecou, ktorá trvá, kým život, myseľ a duša sa v nej objavujú ako druhotné fenomény, akýmsi neznámym procesom vyplavené na povrch. Existujú iba tak, že sa hmotou živia - preto upanišády označujú Hmotu slovom annam, potrava - a keď hmotnú oporu stratia, prepadajú sa kamsi do neznáma. Existencia hmoty je zjavnou a nutnou podmienkou ich existencie, kým ich existencia a neexistencia, ako sa zdá, neznamená pre Hmotu nič, nijako sa jej nedotýka. Bytie nám neúprosne nastavuje svoju hmotnú tvár, akoby trvalo na tom, že je iba tým a ničím iným, že hmotná báza a jej potreby musia byť uspokojené najprv, a kým sa tak nestane, s pochmúrnou vytrvalosťou na nás dolieha, pramálo dbajúc na náš idealistický a sentimentálny jemnocit, na jemné pradivo našich rozumových, etických a estetických ideálov a očakávaní. Tieto ideály môžu raz vládnuť, výsledok nezaujatého pohľadu na vesmírnu existenciu je však taký. Darmo pred ním zatvárame oči, nemáme sa kam skryť, tak ako sa nemal kam skryť Ardžuna na bojovom poli Kurukšetry, keď pred ním povstala hrozivá vesmírna podoba Najvyššieho, tak ako nemal kam utiecť boh Šiva, keď všade okolo neho začali vyrážať omračujúce stĺpy prvotnej Energie a on - zabúdajúc v panike na vlastnú božskosť - pokúšal sa pred ňou skryť v najvzdialenejších kútoch nebeského sveta. Musíme sa existencii pozrieť priamo do tváre, ktorúkoľvek zo svojich tvárí nám nastaví, a mať silu odhaliť v nej a za ňou Božské. Materialistická veda odvahu mala, pokojne a nevzrušene sa pozrela do očí tejto univerzálnej pravde, akceptovala ju ako východisko a položila si otázku, či to koniec-koncov nie je celá pravda o vesmírnom bytí. Fyzikálna veda musí aspoň spočiatku vnímať sama seba materialisticky, pretože kým pracuje s fyzikálnou realitou, ak sa nechce spreneveriť svojej vnútornej pravde, musí byť fyzikálna postojom i metódou. Jej úlohou je interpretovať hmotný vesmír jazykom a symbolmi materiálneho brahman, pretože to sú jej základné a všeobecné pojmy, všetky ostatné prichádzajú až potom, ako špeciálny a doplnkový slovník. Bez tejto disciplíny by hneď v zárodku skĺzla do bažiny svojvoľného fantazírovania a prekrúcania faktov. Preto spočiatku oprávnene odmieta návrhy opustiť cestu čisto fyzikálnej intuície a predstavivosti. Všetko, čo ju vytŕha z uzavretého kruhu objektov, javov a procesov, tak ako sa javia pozorujúcim zmyslom a ich prístrojovým predĺženiam, všetko, čo ju odvádza od prísne racionálnej interpretácie, dôkladného overovania, experimentovania a testovania, odvádza ju od jej pravej a hlavnej úlohy, a je neprípustné. Veda si nemôže dovoliť, aby jej prácu ovplyvňovali bežné ľudské názory a očakávania. Jej úlohou je odvodiť človeka z pojmov a vzťahov vesmíru, nie vesmír z pojmov a vzťahov človeka. Plytký a povrchný záver idealistov - „Keďže veci existujú iba tak, ako ich vníma vedomie, existujú prostredníctvom vedomia a musia byť výtvormi mysle,“ nemá z jej hľadiska žiadny zmysel, pretože najprv si musí položiť otázku, čo je vlastne vedomie, či nie je skôr produktom než príčinou Hmoty, zvlášť keď ho nachádza iba v zložitých špecializovaných štruktúrach nevedomého hmotného vesmíru a podľa všetkého je od nich závislé. Vychádzajúc z Hmoty, veda musí byť prinajmenšom hypoteticky materialistická.
Keď dostatočne preskúma aktivitu hmotného princípu, ktorý sa tu zorganizoval ako prvý, potom môže pristúpiť k vyšším kategóriám, nárokujúcim si status odlišných a samostatných princípov - k mysli a životu. Ešte prv si však musí položiť otázku, či obe náhodou nie sú, ako sa na povrchu javia, iba produktom hmotnej evolúcie, špecializovanými energiami, či dokonca operáciami Hmoty. Až keď - ak vôbec - táto hypotéza stroskotá, keď nedokáže vysvetliť známe fakty o živote a mysli, až potom môže veda prikročiť k testovaniu hypotézy, že sú samostatnými, od Hmoty nezávislými princípmi bytia. V takom prípade pred nami vyvstane množstvo filozofických otázok. Vstúpili Myseľ a Život do Hmoty v istom okamihu alebo v nej boli vždy? Ak vždy, musia byť naveky menšie a podriadené Hmote, alebo sú v skutočnosti väčšie a mocnejšie? Sú ony obsiahnuté v Hmote, a či Hmota v nich? Sú vždy a všade až následné a závislé od predchádzajúceho objavenia sa Hmoty, alebo to platí iba na povrchu, kým v hĺbke bytia Hmotu predchádzajú a skryto determinujú - Hmota závislá od esenciálnej preexistencie Života a Mysle? A je tu ešte jedna, dôležitejšia otázka. Je myseľ poslednou a najvyššou formou vedomia a existencie, alebo jestvuje aj dačo vyššie a dokonalejšie? Je naša duša iba zdaním, fenoménom vzájomných interakcií mysle, života a tela, alebo v nej máme ďalší nezávislý princíp bytia, princíp najvyšší, prvotný a zvrchovaný, skryté duchovné vedomie prenikajúce a zahrňujúce každú čiastočku Hmoty; duch prvý, posledný a večný, alfa a omega, indické ÓM ? V empirickej filozofii možno za základ bytia postulovať ktorýkoľvek princíp - Hmotu, Myseľ, Život i Ducha, žiaden z vyšších princípov však nebude bezpečný proti výhradám a pochybnostiam, kým materialistická hypotéza nedostane šancu a nebude dôkladne preskúmaná a overená. V tom môže byť skrytý zmysel materialistického skúmania vesmíru; jeho pokus o vysvetlenie sa v konečnom dôsledku môže stať hlavným pilierom stability a nezvratnosti duchovného pohľadu na svet i človeka. Materialistická veda a filozofia predstavujú veľký a disciplinovaný pokus poznávať nezaujato, pozerať na svet neosobne. Veľa z toho, čo pôvodne popreli, sa dnes opäť potvrdzuje, ale ich popretie bolo nutnou podmienkou ich náročného a strohého úsilia o poznanie. Môžeme na ich adresu povedať to, čo upanišáda hovorí o Bhrigu Varuním: „Zdokonaľujúc sa v odriekaní pochopil, že hmota je brahman - sa tapas taptvá annam brahmeti vjadžánát.“
Len v hrubých rysoch tu môžeme načrtnúť, ako sa poznanie vychádzajúce z materializmu môže oslobodiť od obmedzení, ktoré si samo uložilo. Ako a prečo sa táto možnosť v konečnom dôsledku zmení na nutnosť, podrobnejšie rozoberieme pri inej príležitosti. Fyzikálna veda skúma dva večné činitele - Hmotu a Energiu - a žiadne iné faktory pri popise a vysvetlení javov nepotrebuje. Myseľ narábajúca s faktami a vzťahmi Hmoty a Energie, ako sa javia zmyslom v ich každodennej skúsenosti a následných experimentoch a ako ich analyticky vyextrahoval ľudský rozum, to by mohla byť vyčerpávajúca definícia fyzikálnej vedy. Jej prvý pohľad patrí Hmote ako jedinému princípu bytia a Energii ako jej fenoménu, nakoniec si však musí položiť otázku, či to nie je skôr naopak, či všetko nie je prejavom štrukturovanej Energie a Hmota sama jej produktom, oblasťou pôsobenia a nástrojom. Prvý pohľad je kvantitatívny a mechanický, druhý obsahuje aj kvalitatívny, duchovnejší aspekt. Tým sme ešte neprekročili hranice materializmu, vidíme však štrbinu, ktorá môže byť únikovým východom, ak vyburcovaní touto možnosťou skúsime sa na život a myseľ aspoň hypoteticky pozrieť ako na osobitné energie, nielen fenomény Hmoty, a keď zistíme, že energiami skutočne sú, a navyše celkom odlišnými a nezávislými od energie hmoty - s vlastnými kvalitami, možnosťami a metódami pôsobenia. Keby sa vede skutočne podarilo - ako pred časom sebavedome ohlasovala - redukovať a vysvetliť všetky životné a mentálne procesy pomocou hmotných, kvantitatívnych a mechanických faktorov, pomocou matematických, fyziologických a chemických pojmov, potom by táto štrbina bola slepou uličkou. Pri tomto pokuse však materializmus stroskotal a niet najmenšej známky, že by kedy v budúcnosti mohol byť úspešnejší. Iba úzky okruh životných a mentálnych procesov možno uspokojivo vysvetliť bio-fyzikálnym, psycho-fyzikálnym a bio-psychickým prístupom, a aj keby bol ich záber širší, objasnil by nám len jeden, nižší koniec tajomstva. Ako védsky boh Agni, aj Život a Myseľ majú dva konce, oba skryté a utajené. Skúmaním hmoty sa zmocníme nanajvýš chvosta, hlava pre nás zostane nedosiahnuteľným mystériom. Ak chceme spoznať viac než len chvost, musíme študovať nielen vplyv Hmoty a tela na život a myseľ, ale aj vplyv mysle na život a telo, čo nám otvára netušené obzory. A navyše máme k dispozícii obrovskú oblasť, kde myseľ pôsobí sama v sebe a na seba, bádanie v nej si však vyžaduje novú, čisto mentálnu a psychickú vedu.
Fyzikálnymi metódami a jazykom materiálneho brahman sme relatívne uspokojivo preskúmali a popísali Hmotu - ponechajme teraz bokom, že hmota ním bola popísaná, ale nie vysvetlená - pri pokuse preniesť túto metódu na život a myseľ sme však okrem obmedzeného okruhu javov neuspeli, budeme preto nútení skúmať a popísať ich metódami a jazykom vitálneho a mentálneho brahman. Potom môžeme zisťovať, kde nám tieto rôzne jazyky jedinej nedeliteľnej existencie tlmočia rovnakú pravdu, kde navzájom osvetľujú a obohacujú svoje pojmy a tvrdenia, máme dokonca istý nádej, že objavíme ďalší, vyšší jazyk, ktorý zaznie ako definitívne vševysvetľujúce slovo o bytí a existencii. To sa nám však podarí iba vtedy, ak nové nefyzikálne vedy budeme rozvíjať v rovnakom duchu ako vedy fyzikálne, ak nezostaneme na povrchu, ale prenikneme do podstaty, ak budeme smelo experimentovať a testovať všetky možné, i dosiaľ opomínané a zaznávané možnosti duševnej energie v rámci slobodného, ničím neobmedzovaného vedeckého bádania. Ich nedozierne priestory ukrývajú netušené poklady, a kým lepšie neprebádame možnosti ľudskej mysle a ducha, nepodarí sa nám objaviť univerzálny a všezahrňujúci vzorec vesmírnej existencie. Už v prvých fázach tohto výskumu začne uzavretý a zdanlivo nedobytný kruh materializmu na všetkých stranách pukať, až sa nadobro rozpadne a stratí. Pridŕžajúc sa všetkých podstatných zásad vedeckého bádania a metódy, hoci nie ich čisto fyzikálnej inštrumentácie, dôkladne preverujúc každý nový fakt, odmietajúc všetko, čo nemožno univerzálne a presvedčivo dokázať, dopracujeme sa nakoniec k vedecky podloženým záverom aj o suprafyzikálnej, hmotu presahujúcej realite. Nie je to jediná cesta, sú aj iné, vyspelejšie prístupy, aj ona však vedie k jedinnej a nedeliteľnej univerzálnej Pravde.
Storočia sekularizmu nám zanechajú tri cenné veci: pravdu a dôležitosť fyzického sveta; vedeckú metódu poznávania, ktorá sa usiluje podnietiť Bytie a Prírodu, aby nám odhalili svoj spôsob existencie a aktivity, a vyhýba sa pokusom vnútiť im naše idey a očakávania, adhjáropa; a po tretie, možno najdôležitejšie, vieru v dôležitosť a pravdivosť pozemského života a úsilia, ich evolučný význam. Tieto tri veci po nich zostanú, naberú však iný smer a zmysel, pretože sa zbavia svojej ohraničenosti a budú zahrnuté do hlbšieho, vnútorného poznania sveta i nás samých.
Tento preklad vznikol podľa anglického originálu "Evolution" na stranách 169-195 v 13. zväzku "The Complete Works of Sri Aurobindo"
(Volume 13: Essays in Philosophy and Yoga).
Originál je voľne dostupný na stránke
http://www.sriaurobindoashram.org/sriaurobindo/writings.php.
Agni - Oheň alebo Plameň; boh Ohňa; psychologicky zvrchovaná Vôľa vedená neomylným Poznaním; jedno z hlavných védskych božstiev - prostredník medzi bohmi a ľuďmi.
Ardžuna - v Mahábharate a Bhagavadgíte tretí z Pánduovcov, zvlášť blízky Krišnovi.
Bhagavadgíta - skrátene Gíta, preslávená epizóda indického eposu Mahábharata, v ktorej Krišna odhaľuje Ardžunovi svoju vesmírnu podobu a tajomstvo bytia. Jedna z troch hlavných duchovných autorít Indie.
Bhagírat - v hinduistickej mytológii následník Sagaru, kráľa Ajódhje, ktorý svojím odriekaním dosiahol, že Ganga zostúpila z nebies na zem.
Bhrigu Varuní - jeden z najslávnejších védskych mudrcov.
Brahma - v pozdnom védskom období jedno z hlavných hinduistických božstiev, člen hinduistickej trojice spolu s Višnuom a Šivom.
brahman - zvrchovaná, večná a abslútna Realita, Pravda, Bytie; Duch obsahujúci a presahujúci vesmír.
bráhman - príslušník prvej a najvyššej vrstvy védskej spoločnosti, keď príslušnosť neurčoval pôvod, ale povahové predpoklady. Požadovanými vlastnosťami bolo pokojné sebaovládanie, askéza, čistota, čestnosť, priamočiarosť a učenosť. Z tejto vrstvy vychádzali kňazi, myslitelia, učenci, kodifikátori a náboženskí vodcovia.
bráhmany - komentáre k védam zaoberajúce sa obetným rituálom a symbolickým významom obetných úkonov.
Indra - boh oblohy. Vo védach je uvádzaný medzi najdôležitejšími bohmi, neskôr jeho význam poklesol. Stojí až za hinduistickou trojicou (Brahma - Višnu - Šiva), je však nadradený všetkým ostatným bohom.
joga - spojenie, zjednotenie; zjednotenie ľudskej duše s nesmrteľným bytím, vedomím a blahom Najvyššieho; metodické úsilie o duchovné sebazdokonalenie rozvojom latentných schopností a splynutím s univerzálnou a transcendentnou existenciou.
Krišna - inkarnácia božského Blaha; v hinduizme považovaný za ôsme vtelenie boha Višnu. Je hlavnou postavou Bhagavadgíty, kde pomáha Ardžunovi nájsť východisko z jeho osobnej krízy.
Kurukšetra - „pole Kuruovcov“, planina neďaleko Dillí, na ktorej sa odohral rozhodujúci boj medzi Kuruovcami a Pánduovcami zachytený v Mahábharate, a tiež mnoho ďalších historických vojenských stretnutí.
májaváda - filozofická doktrína, podľa ktorej je svet ilúziou.
Pataňdžali - tradične uvádzaný autor Jogasútier - príručky kodifikujúcej princípy jogy. Jej jednotlivé časti však vznikli v rozpätí 2. stor p.n.l. až 5. stor. n.l., a preto sú dnes považované za dielo viacerých autorov.
prakriti - „uskutočnenie“; Príroda; Energia Prírody; Duša Prírody; výkonná a realizačná sila.
prádžňa - „Ja“, s ktorým splývame počas hlbokého spánku, pán a tvorca vecí, Vládca Múdrosti a Poznania.
purány - v hinduistickej literatúre zbierky mýtov, legiend a genealógií bohov, svätcov a kráľovských dynastií.
puruša - Osoba; Vedomé Bytie; Duša; esenciálne bytie, ktoré je nehybnou oporou aktivít prakriti (prírody); Vedomie, či skôr vedomý Svedok, ktorý vníma a vychutnáva jej hru - jej skrytý zdroj, počiatok a príčina.
purušasúkta - hymnus Rig-Védy, považovaný za najstarší, v ktorom sa prvýkrát spomínajú štyri vrstvy védskej spoločnosti.
Rig-véda - prvá a najdôležitejšia zo štyroch véd. Dve ďalšie - Jádžur a Sáma sú len preusporiadaním hymnov Rig-védy pre špeciálne účely. Rig-véda obsahuje viac ako 1 000 hymnov adresovaných rôznym bohom.
sánkhja - jedna zo šiestich ortodoxných škôl hinduistickej filozofie charakteristická analytickým prístupom k popisu základných princípov bytia.
šaktistický tantrizmus - pozri tantra.
šastry - pojem na označenie každého systematizovaného učenia či vedy; v špecifickejšom význame morálne a spoločenské kódexy; umenie a veda o správnom poznaní, správnej činnosti a správnom žití; v joge poznanie právd, princípov, energií a procesov duchovnej realizácie.
tantra - syntetický systém jogy, ktorý sa opiera viac o prakriti - výkonnú energiu, hybnú silu a Vôľu Prírody - než o nehybného Ducha, purušu v pozadí. Aplikovaním tejto energie sa tantrický jogín pokúša dosiahnuť cieľ svojej disciplíny - premeniť Prírodu a individuálnu ľudskú prirodzenosť na prejavenú formu ducha.
upanišády - filozofické pojednania o základných ideách a predstavách védskeho obdobia. Predstavujú konečný stav védskej tradície, a preto je ich učenie známe ako védánta - „zavŕšenie véd“. Upanišády hľadajú odpoveď na otázku, aká je povaha najvyššej Reality. Nájdeme v nich smerovanie ku koncepcii jediného, nedeliteľného a zvrchovaného Bytia či Bytosti; znovuzjednotenie s ňou je skrytým cieľom všetkého ľudského poznávania.
védánta - „koniec a zavŕšenie véd“ - najvyššie poznanie a naplnenie, ku ktorému smerovali védski mudrci, extrahované z masy védskych hymnov a prezentované modernejším jazykom v súlade s vnútornou realizáciou veľkých duchovných osobností ako Jádžňavalkja alebo Džanaka. Predstavuje jednu zo šiestich škôl ortodoxnej hinduistickej filozofie.
védy - najstaršie indické Písma, zbierky hymnov „zjavených“ védskym mudrcom v duchovných víziách a zážitkoch. Pozri tiež Rig-véda.
[1] Písané v roku 1918 (>> späť do textu >>)