Šrí Aurobindo: Syntéza jogy

 

Poznámka k slovenskému prekladu:

Podľa viacerých historikov a teoretikov jogy patrí Šrí Aurobindo Ghóš (1872 – 1950) spolu so Svámí Vivékánandom (1863 – 1902) medzi kľúčové osobnosti, ktoré stáli pri zrode modernej jogy. Hoci pre oboch boli prvoradé jej duševné a duchovné aspekty, ich pôsobenie prebudilo záujem verejnosti a vytvorilo priestor, v ktorom sa postupne presadili dnešné populárne smery, odvodené prevažne z klasickej hathajogy. Podrobnejšie porovnanie oboch osobností ponúka napríklad komparatívna štúdia Petra Heehsa[1].

V nedávnom zborníku vydavateľstva Oxford o zakladateľoch a predstaviteľoch modernej jogy[2] je Vivékánanda označený za jej tvorcu a prvého učiteľa jogy na Západe. Označenie „tvorca“ podčiarkuje skutočnosť, že nešlo o priamočiary prenos jogy z Indie na Západ, ale o jej podstatnú teoretickú reformuláciu a modernizáciu. Na toto Vivékánandovo úsilie nadviazal Šrí Aurobindo dielom Syntéza jogy[3], v ktorom popisuje nový druh integrálnej jogy. V tejto súvislosti uvedený zborník cituje napríklad vyjadrenie Georga Feuersteina, podľa ktorého je Šrí Aurobindova integrálna joga dosiaľ najimpozantnejším pokusom o reformuláciu jogy z hľadiska možností a potrieb modernej doby, hoci býva v praxi často opomínaná.

Syntéza jogy pôvodne vyšla časopisecky v rokoch 1914-21, teda ešte pred vznikom dnešných moderných škôl hathajogy. Jej zmienky o hathajoge sa preto viažu na jej historicky staršie formy, ktorých klasickým vyjadrením sú spisy ako Hathajogapradípiká či Gherandasamhitá.



OBSAH:


Kapitola 1: Život a joga

Kapitola 2: Tri kroky Prírody

Kapitola 3: Trojaký život




 

Úvod – Podmienky syntézy

Kapitola 1: Život a joga

Všetky vyspelejšie formy ľudskej aktivity, či už v bežnom živote alebo v tých výnimočných sférach, ktoré zvykneme označovať ako duchovné a božské, podliehajú dvom všeobecným tendenciám fungovania Prírody. Za prvé, každá forma tiahne k harmonickej komplexnosti a obsiahlosti, ktorá sa v istej fáze rozpadá na množstvo úzko špecializovaných prúdov, len aby sa tieto neskôr znova spojili do ešte obsiahlejšej a úplnejšej syntézy. Za druhé, vývoj jasne vyhranených foriem je nutnou podmienkou ich efektívnej existencie, napriek tomu však každá príliš striktne formulovaná životná pravda a prax rýchle starne a stráca svoju hodnotu; treba ju neustále obnovovať čerstvými prúdmi ducha, aby potrebnou zmenou vdýchli nový život do jej mŕtvej či umierajúcej formy. Podmienkou fyzickej nesmrteľnosti je proces neustáleho znovuzrodenia. Žijeme v dobe plnej pôrodných bolestí,[4] keď všetky formy ľudského myslenia a činosti, ktoré historicky preukázali mimoriadnu užitočnosť alebo trvácnosť, podstupujú tú najnáročnejšiu skúšku a dostávajú šancu na znovuzrodenie. Dnešný svet pripomína obrovský Médein kotol,[5] do ktorého všetko padá, triešti sa na kúsky a je skusmo skladané do nových kombinácií, raz tak a potom onak, aby buď zaniklo a poskytlo roztrúsený materiál pre nové formy, alebo sa opäť vynorilo omladené a zmenené, schopné ďalšej existencie. Indická joga, vo svojej podstate špeciálne fungovanie a formulácia istých významných síl Prírody, sama mnohorako špecializovaná, členená a rôzne formulovaná, je potenciálne jedným takýmto dynamickým prvkom budúceho života ľudstva. Dieťa pradávnych čias, dochovala sa nám vďaka svojej mimoriadnej vitalite a vnútornej opravdivosti, a dnes sa vynára z tajných škôl a asketických zákutí, kam sa v priebehu histórie uchýlila, aby obhájila svoje miesto v budúcej sume životaschopných síl a nástrojov napredujúceho ľudstva. Najprv však musí znovu objaviť samu seba a ujasniť si, prečo do tohto súhrnu patrí a čo je vlastne tým trvalým cieľom Prírody, ktorý reprezentuje. Toto jej nové sebapoznanie a sebahodnotenie jej zároveň umožní oživiť a prehĺbiť jej vlastnú vnútornú syntézu. Čím skôr sa takto zreorganizuje, tým ľahšie a účinnejšie sa zaradí do nového, rýchlo sa vyvíjajúceho života napredujúceho ľudstva, aby ho mohla viesť aj k tým najskrytejším vnútorným pokladom a vrcholom existencie i osobnosti.

Pri správnom pohľade na život a jogu možno každú cestu životom považovať za istý druh vedomej či nevedomej jogy. Pod pojmom joga totiž rozumieme jednak systematické a metodické úsilie o dokonalosť rozvojom latentných potenciálov ukrytých v človeku a jednak vrcholnú podmienku úspechu v tomto úsilí, vedomé zjednotenie sa jedinca s vesmírnou a transcendentnou Existenciou, ktorej je človek i celý Vesmír len neúplným vyjadrením. Keď hlbšie nazrieme pod povrch diania okolo nás, všetky formy života sa nám odhalia ako prejav všeobsiahlej jogy Prírody, ktorou sa usiluje jednak o dokonalosť na vedomej i nevedomej úrovni stále bohatším a členitejším prejavom jej dosiaľ nerealizovaných vývinových možností a jednak o vedomú jednotu so svojou božskou podstatou. V človeku, jej mysliteľovi, sa jej po prvý raz v histórii Zeme podarilo vytvoriť nástroj obdarený racionálnou vôľou a reflexívnym sebauvedomením, pomocou ktorého môže tento svoj veľký cieľ rýchlejšie a účinnejšie dosiahnuť. Ako povedal Svámí Vivékánanda, jogu môžeme vnímať ako prostriedok zrýchlenia vlastnej evolúcie a jej zhustenia do jedného pozemského života, ba aj do pár rokov či mesiacov fyzickej existencie. Z tohto hľadiska je každý systém jogy len selektívnym výberom či zhustením všeobecných metód Prírody do užšie vymedzených, no zato energickejších a účinnejších foriem. Príroda sama ich v evolúcii používa voľnejšie, nenáhlivo, zdanlivo s väčšími stratami materiálu i energie, no pritom dôkladnejšie preskúma všetky možné kombinácie. Tento pohľad na jogu je jediným možným základom pre zmysluplnú a racionálnu syntézu jej rozmanitých metód a postupov. Lebo až vtedy sa joga prestane javiť ako čosi mystické a abnormálne, čo nijako nesúvisí s bežnými operáciami Prírody ani so zámerom, ktorý sleduje svojím podvojným smerovaním k subjektívnemu a objektívnemu sebanaplneniu. Práve naopak, odhalí sa nám ako intenzívne a výnimočné využitie tých síl a schopností, ktoré Príroda už sformovala alebo práve formuje v rámci svojho pomalšieho, ale zato všeobecnejšieho napredovania.

Metódy jogy majú k bežnému fungovaniu ľudskej psychiky zhruba rovnaký vzťah ako vedecké využitie elektriny či parnej sily k ich zvyčajnému, menej nápadnému účinkovaniu v Prírode. A rovnako ako veda, aj ony sú založené na poznatkoch získaných a overených riadnymi experimentmi a ich praktickou analýzou. Napríklad Radžajoga stojí na overenej skúsenosti, že ľudská psychika je súbor previazaných prvkov, funkcií, síl a ich kombinácií, ktoré možno vhodnými duševnými technikami od seba oddeliť, pozastaviť, ba aj celkom anulovať, ale tiež nanovo skombinovať tak, aby dokázali aj veci prv nemožné, prípadne ich transformovať a včleniť do novej globálnej syntézy. Podobne Hathajoga stojí na opakovanej skúsenosti, že vitálne sily a funkcie, od ktorých náš život bežne závisí a ktorých operácie sa zdajú byť nutné a nemenné, možno vedome ovládnuť a ich fungovanie pozastaviť či pozmeniť natoľko, až to pripadá ako „zázrak“ všetkým, ktorí nepochopili princíp a podstatu využitých procesov. A hoci je pri iných druhoch jogy tento ich charakter menej zrejmý, lebo sú intuitívnejšie a menej mechanické, bezprostrednejšie zamerané na zvrchované blaho, ako napríklad joga lásky, alebo na nekonečné hlbiny vedomia a bytia, ako joga poznania, aj ony sú založené na využití nejakej základnej sily či schopnosti v nás spôsobom a smerom vymykajúcim sa jej zvyčajnému spontánnemu fungovaniu. Všetky metódy spadajúce pod spoločné označenie „joga“ sú špeciálnymi psychologickými procesmi postavenými na nejakej pevnej zákonitosti Prírody, pričom z jej normálneho fungovania dokážu vyťažiť schopnosti a výsledky, ktoré v ňom boli vždy latentne prítomné, ktoré sa však v jej obvyklých aktivitách viditeľne prejavujú len sporadicky a za mimoriadnych okolností.

Ale podobne ako vo fyzikálnych vedách, kde stále mocnejúci prúd nových objavov a technológií prináša so sebou aj nevýhody, lebo svojou víťaznou umelosťou dusí náš prirodzený ľudský život pod ťarchou bezduchej mašinérie a poskytuje nám isté formy slobody a sebarealizácie za cenu rastúcej závislosti v iných ohľadoch, tak aj prílišné zapodievanie sa technikami jogy a ich výnimočnými výsledkami môže mať svoje negatíva. Jogín má sklon stiahnuť sa z kolektívnej existencie do samoty, čím na ňu stráca vplyv; získa tak síce bohatstvo ducha, ale za cenu ochudobnenia svojich ľudských aktivít; vykúpi si vnútornú slobodu tým, že navonok odumrie. Buď získa Boha a stratí život, alebo keď sa zameria navonok na ovládnutie života, hrozí mu, že stratí Boha.[6] Preto sa v istej fáze začal v Indii uplatňovať princíp nezlučiteľnosti svetského života s duchovnou praxou a naplnením, a hoci ideál víťaznej harmónie medzi vnútorným volaním a svetskými povinnosťami v tradícii aj naďalej pretrváva, býva iba zriedka alebo len veľmi nedokonale naplnený. Pravda je taká, že keď človek uprie svoj zrak a energiu dovnútra a vstúpi na cestu jogy, automaticky sa o ňom predpokladá, že je pre spoločnosť navždy stratený. Táto predstava sa pôsobením prevládajúcich filozofických smerov a náboženstiev natoľko zakorenila, že únik zo života je dnes bežne považovaný nielen za nutnú podmienku, ale aj za všeobecný cieľ jogy. Súčasťou každého nového pokusu o syntézu jogy musí byť preto opätovné zjednotenie Boha a Prírody v slobodnom a dokonalom ľudskom živote, a jej metódy musia nielen pasívne pripúšťať, ale aj aktívne podporovať harmóniu našich vnútorných a vonkajších aktivít i zážitkov, a obe viesť k ich božskému naplneniu. Lebo človek je presne tým výrazom a symbolom vyššej Existencie imanentnej v hmotnom svete, v ktorom sa nižšia existencia môže radikálne premeniť a nadobudnúť prirodzenosť vyššej, a vyššia následne odhaliť a adekvátne vyjadriť vo formách nižšej. Vyhýbať sa aktívnemu životu, ktorý nám bol daný práve na uskutočnenie tejto možnosti, preto nemôže byť ani nutnou podmienkou, ani celým či konečným cieľom nášho najvyššieho duchovného úsilia a dokonalej sebarealizácie. Prinajlepšom to môže byť dočasná potreba alebo dôsledok úzko zameraného extrémneho úsilia zvereného či vnúteného nejakému jednotlivcovi so zámerom otvoriť celému ľudstvu bránu k vyššej a dokonalejšej existencii. Pravý cieľ a plná užitočnosť jogy sa nám vyjavia až vtedy, keď naša vedomá joga, tak ako podvedomá joga Prírody, pojme do seba aj všetky naše vonkajšie aktivity a keď, hľadiac na prejdenú cestu a jej zavŕšenie, budeme môcť opäť vyhlásiť, ale už v hlbšom a dokonalejšom zmysle: „Celý život je joga.“

 

Kapitola 2: Tri kroky Prírody

Aj v histórii jogy teda vidíme tendenciu ku špecializácii a vydeľovaniu, ktorá – ako všetky veci v Prírode – mala svoje opodstatnenie a bola do istej miery nevyhnutná; naším terajším zámerom je však syntéza špecializovaných cieľov a metód, ktoré takto vznikli. Len ťažko však môžeme uspieť, kým neodhalíme, za prvé, všeobecný princíp a hlbší zmysel tejto separatívnej tendencie, a za druhé, konkrétne princípy a funkcie, na ktorých stoja metódy jednotlivých škôl jogy. Na pochopenie všeobecného princípu musíme hlbšie preskúmať fungovanie Prírody samej, pristupujúc k nej nie ako k dákej pochybnej a nedôveryhodnej aktivite vesmírnej ilúzie, mája, ale ako k vesmírnej energii a aktivite samotného Božského v jeho univerzálnom aspekte, k energii a aktivite inšpirovanej všeobsiahlou, nekonečnou, no pritom detailnou Múdrosťou, pradžňá prasrtá purání Upanišád, teda Múdrosťou, ktorá emanovala z Večného na samom počiatku vecí. Konkrétne princípy a funkcie, od ktorých sa odvíjajú metódy rôznych škôl jogy, najlepšie odhalíme tak, že pod masou ich špecifických detailov nájdeme kľúčovú ideu, ktorej slúžia, a hlavný zdroj energie, z ktorého čerpajú. Potom dokážeme ľahšie určiť ich jednotiaci princíp a zdieľaný prameň prvotnej energie, z ktorého všetky vzišli, ku ktorému všetky podvedome smerujú, a v ktorom sa preto môžu všetky vedome zjednotiť.

Postupné sebavyjadrenie Prírody v človeku, ktoré dnes označujeme moderným pojmom evolúcia, nutne závisí od troch po sebe idúcich prvkov. Prvým je to, čo sa už v evolúcii vyvinulo a uchytilo; druhým to, čo je vo fáze intenzívneho vedomého vývoja, ale zatiaľ ešte neúplné, nedokonalé a neustálené; a tretím to, čo sa iba má vyvinúť, hoci sa už miestami môže vyskytovať sporadicky i pravidelnejšie, v podobe primitívnej i vyspelejšej, ba dokonca, i keď veľmi zriedkavo, aj vo forme blízkej najvyššej možnej ľudstvu dostupnej dokonalosti. Lebo vzostupné napredovanie Prírody nie je mechanickou sériou drobných a pravidelných krokov vpred. Príroda sa v evolúcii neustále načahuje ďaleko pred seba, často aj za cenu následného ústupu a žalostného úpadku. Čas od času prudko vyrazí a vychrlí ohňostroj noviniek alebo pokorí dlho vzdorujúcu métu, ba niekedy skúša dobyť aj kráľovstvo nebeské násilím. A tieto jej pokusy o sebaprekonanie sú vždy odhalením toho, čo je v nej najbožskejšie alebo najdiabolskejšie, v každom prípade však také, čo ju najúčinnejšie a najrýchlejšie priblíži k jej konečnému cieľu.

To, čo pre nás Príroda už vyvinula a pevne ukotvila, je náš telesný život. Podarilo sa jej harmonicky spojiť dva nižšie, no pritom najpotrebnejšie prvky pre našu aktivitu a rast v pozemskom svete – Hmotu a Energiu Života. Hmota – nech ju vyznavači čistej éterickej duchovnosti akokoľvek zatracujú – je naším základom a prvým predpokladom pre fungovanie všetkých našich energií, ba aj pre našu duchovnú realizáciu. Životná Energia nám zasa umožňuje existenciu v hmotnom tele a zároveň je v ňom nutnou podmienkou a oporou aj pre naše vyššie, mentálne a duchovné aktivity. Prírode sa tak podarilo dosiahnuť istú stabilitu jej neustáleho materiálneho pohybu, kedy je tento pohyb dostatočne trvanlivý a odolný voči rušivým vplyvom, no pritom aj dostatočne poddajný a variabilný, aby mohol slúžiť ako vhodný nástroj pre progresívne prejavenie božských prvkov v ľudskej prirodzenosti. Práve to je pointou bájky v Aitaréja upanišáde, kde bohovia opakovane odmietali zvieracie formy núkané im Prvotným Duchom, a až keď im ukázal človeka, zvolali: „Toto je naozaj dokonale urobené!“ a súhlasili, že sa v ňom usídlia. Prírode sa tiež podarilo presadiť fungujúci kompromis medzi pasivitou hmoty a aktivitou Života, ktorý v nej sídli a živí sa ňou, a práve vďaka nemu je možná a udržateľná nielen naša vitálna existencia, ale aj plný rozvoj našich mentálnych a rozumových schopností. Táto rovnováha predstavuje základný stavebný prvok a oporu Prírody v človeku, a v jazyku jogy sa nazýva jeho hrubým telom,[7] pričom pozostáva jednak z hmotného obalu[8] a jednak z nervového systému, teda z vitálneho, resp. pránického obalu.[9]

Ak je teda táto nižšia rovnováha základom a prvou oporou pre pokročilejšie aktivity tvorivej vesmírnej Sily, ak naozaj tvorí nástroj, cez ktorý sa tu Božské snaží prejaviť a adekvátne vyjadriť, ak je pravda, ako hovorí stará indická múdrosť, že fyzické telo nám je dané ako nástroj pre správne naplnenie najhlbšieho zákona našej prirodzenosti, potom je definitívny odvrat od fyzického života nutne aj odvratom od plnosti božskej Múdrosti a odmietnutím jej tvorivého zámeru v pozemskom svete. Také odmietnutie môže byť správne a opodstatnené v ojedinelých prípadoch, keď zodpovedá vývojovým potrebám špecifických jednotlivcov, no v žiadnom prípade ho nemožno plošne vzťahovať na ľudstvo ako celok. Integrálna joga preto nemôže telo ignorovať, ani vyžadovať jeho popretie či odmietnutie ako nutnú podmienku dokonalej duchovnosti. Práve naopak: pozdvihnutie fyzického tela k dokonalosti má byť záverečným triumfom Ducha a premena telesného života na život božský Božím podpisom završujúcim a potvrdzujúcim jeho vesmírne dielo. Odpor, ktorý fyzično kladie duchovnu, nie je platným argumentom pre jeho zavrhnutie, lebo v skrytom usporiadaní vecí sú naše najťažšie problémy zároveň našimi najväčšími príležitosťami. Aj tie najnáročnejšie problémy, ktorým čelíme, sú preto v skutočnosti znamením a výzvou Prírody, aby sme ich prekonali; nie sú neprekonateľnou pascou, ktorej sa máme naveky vyhýbať, či prisilným protivníkom, pred ktorým môžeme len zutekať.

Rovnako dôležité ako telo sú naše vitálne a nervové energie – aj ony sa dožadujú zbožštenia svojich možností a schopností v rámci nášho vrcholného duchovného naplnenia. Všestranná múdrosť upanišád preto opakovane zdôrazňuje zásadnú rolu tohto prvku vo vesmírnej schéme. „Ako špice kolesa zbiehajúce sa v jeho strede, tak je všetko ukotvené v Energii Života: trojaké poznanie aj Zákon Obete, sila mocných aj čistota múdrych. Energia Života vládne všetkému na Zemi, ba aj v troch nebeských svetoch.“[10] V integrálnej joge je preto neprípustné snažiť sa vitálne energie v nás zničiť, zatlačiť do apatickej nehybnosti či vykoreniť ako zdroj škodlivých aktivít. Ich očista, nie ich zničenie – ich premena, správne používanie a ovládanie je tým pravým cieľom, pre ktorý v nás boli stvorené a vypestované.

Ak je telesný život tým, čo pre nás Príroda už vyvinula a stabilizovala ako oporu a prvý nástroj pre jej ďalšie aktivity, potom náš mentálny život je jej nasledujúcim krokom a ešte vyspelejším nástrojom. Práve on je teraz v jej pozvoľnom napredovaní jej hlavným motívom a ideálom; práve on – s výnimkou období únavy a návratu k primitívnejším formám, v ktorých temnote potrebuje zregenerovať a načerpať nové sily – je jej trvalým cieľom, ku ktorému sa vracia vždy a všade, kde sa jej podarí vymaniť sa z povinností a osídiel jej prvých fyzických a vitálnych úspechov. V človeku totiž narážame na odlišnosť nedozierneho významu. Jeho mentalita nie je jednoliata, ale dvojitá, ba až trojitá: má nielen myseľ materiálnu a nervovú, ale aj čisto intelektuálnu, ktorá sa postupne oslobodzuje od ilúzií pútajúcich telo a zmysly, a má tiež myseľ duchovnú a božskú, nadradenú intelektu, ktorá sa v príslušný čas začne oslobodzovať od nedokonalosti a rigidnosti čisto logického uvažovania a predstavivosti. Myseľ v človeku je spočiatku intenzívne zahľadená a zapletená do telesného života, pričom v rastlinách je ním celkom pohltená a vo zvieratách trvale uväznená. Akceptuje ho preto nielen ako prvý, ale aj ako jediný určujúci faktor a slúži mu bezvýhradne, akoby uspokojovanie jeho potrieb bolo jediným zmyslom existencie. Lenže náš telesný život je základom, nie cieľom; je naším prvým, zďaleka však nie posledným či hlavným determinantom. Už naši dávni predkovia oprávnene charakterizovali človeka v prvom rade ako mysliteľa, Manu, teda mentálnu bytosť, ktorá má svoj život a telo múdro viesť,[11] na rozdiel od zvieraťa, ktoré je nimi vedené a ovládané. Ľudská existencia v pravom zmysle začína preto až vtedy, keď sa intelektuálna mentalita vymaní z materiálnej a keď začneme trvalejšie žiť v našom mentálnom svete nezávisle od zmyslov a ich posadnutosti hmotnými a vitálnymi cieľmi, a keď v miere tejto slobody dokážeme náš telesný život správne prijať a zužitkovať. Lebo sloboda, a nie vynaliezavé poddanstvo, je základom skutočného sebaovládania. Slobodné, a nie vynútené prijatie podmienok fyzickej existencie – podmienok výrazne zjemnených a rozšírených – je tým pravým ľudským ideálom. Nad touto intelektuálnou mentalitou je však ešte mentalita božská.

Zatiaľ sa nedá povedať, že by takto chápaný mentálny život bol všeobecne rozšírený. Aktuálna situácia[12] pôsobí skôr dojmom, že je plne rozvinutý len v nepočetných jednotlivcoch, kým u väčšiny ľudí je to buď iba malá a nedokonale fungujúca časť ich normálnej prirodzenosti, alebo u nich celkom chýba, prípadne je tak hlboko spiaci či latentný, že nie je ľahké ho prebudiť a aktivovať. Mentálny život rozhodne nie je ukončeným produktom Prírody; nie je ešte v ľudskom živočíchovi pevne ukotvený. Príznakom jeho nehotovosti je skutočnosť, že plnú a vycibrenú rovnováhu vitality a hmoty, teda zdravé, odolné a dlhoveké ľudské telo, nachádzame spravidla v tých skupinách a triedach ľudí, ktoré sa vyhýbajú intenzívnemu mysleniu, jeho stresom a pnutiam, alebo používajú len najnižšiu, materiálnu zložku mysle. Civilizovaný človek si ešte len musí vybudovať harmonickú rovnováhu medzi plne aktívnou mysľou a telom; za normálnych okolností ňou zatiaľ nedisponuje. Skôr naopak: stupňujúce sa úsilie o intenzívnejší mentálny život často zosilňuje nerovnováhu v ľudskej prirodzenosti až natoľko, že viacerí poprední vedci vnímajú a popisujú genialitu ako formu šialenstva, produkt degenerácie či patologickú morbídnosť Prírody. Psychické javy, o ktoré sa opiera tento jednostranný záver, keď ich nevnímame izolovane, ale spolu so všetkými ostatnými relevantnými dátami, naznačujú skôr iné vysvetlenie. Genialita je jeden konkrétny spôsob, ktorým sa tvorivá vesmírna Energia snaží zrýchliť a zintenzívniť naše intelektuálne schopnosti, aby sa pripravili na prebudenie ešte mocnejších, priamočiarejších a dokonalejších schopností prináležiacich nadrozumovej, božskej zložke našej mysle. Nejde teda o nejakú nevysvetliteľnú bizarnosť či patologickú úchylku, ale o celkom prirodzený ďalší krok správnym smerom na našej evolučnej ceste. Prírode sa už podarilo zladiť telesný život s materiálnou mysľou, a teraz usilovne pracuje na jeho zosúladení s racionálnym intelektom. Lebo ani intenzívna intelektuálna aktivita, aj keď do istej miery tlmí a oslabuje naše pôvodné vitálne a živočíšne energie, nemusí nutne viesť k narušeniu telesného či duševného zdravia. Popri tom sa však Príroda súčasne načahuje za ešte vyššou métou, za božskou mysľou. Treba tiež spomenúť, že poruchy telesnej a duševnej rovnováhy, ktoré nám jej evolučný tlak a procesy spôsobujú, spravidla nebývajú až také závažné, ako sa zvykne prezentovať. Niektoré sú v skutočnosti zárodkami nových užitočných čŕt a schopností, a hoci iné zahŕňajú aj isté formy rozpadu a rozkladu, ich negatívne vplyvy možno pomerne ľahko eliminovať, pričom aj ony napomáhajú vzniku nových pozitívnych prvkov, a sú teda relatívne malou cenou, ktorú treba zaplatiť za uskutočnenie jej ďalekosiahlych evolučných zámerov.

Po náležitom zvážení všetkých okolností môžeme dokonca dospieť k záveru, že mentálny život nie je nedávnym evolučným výdobytkom Prírody v človeku, ale skôr zrýchleným opakovaním jej staršieho evolučného úspechu, po ktorom nasledovala jedna z jej poľutovaniahodných fáz útlmu a úpadku. Divoch by potom nebol prapôvodným predkom civilizovaného človeka, ale skôr degenerovaným potomkom ešte staršej civilizácie. V prospech tejto tézy svedčí skutočnosť, že hoci je v tejto chvíli vysoký stupeň intelektuálneho rozvoja zemepisne veľmi nerovnomerne rozložený, intelektuálne schopnosti nachádzame rozptýlené všade. Poznáme konkrétne prípady, keď si aj príslušníci divých kmeňov považovaných za najzaostalejšie, lebo žili dlhé veky izolované v džungliach rovníkovej Afriky, dokázali osvojiť intelektuálnu kultúru aj bez prímesi krvi od vyspelejších etník a bez čakania na budúce generácie, i keď sa intelektuálne nemohli hneď rovnať dominujúcim Európanom. Nepochybne šlo o výnimočných jednotlivcov, no aj pre zaostalé ľudské masy platí, že v priaznivých podmienkach dokážu za pár generácií preklenúť priepastné kultúrne rozdiely, čo by teoreticky malo trvať celé tisícročia. Buď je teda človek ako mentálna bytosť aspoň čiastočne oslobodený spod ťaživého jarma pomalých zákonov evolúcie, alebo si v sebe už nesie a v priaznivých podmienkach a stimulujúcej atmosfére dokáže vždy relatívne rýchlo prejaviť až nečakane vysoké predpoklady pre plnohodnotný intelektuálny život. Nie je to teda intelektuálna neschopnosť, ale dlhodobé odmietanie alebo nedobrovoľné odlúčenie od vhodných stimulov a následné pomalé vyhasínanie vnútorného oživujúceho impulzu, čo plodí divocha a barbara. Divošstvo a barbarstvo je teda len prechodným spánkom, nie pôvodnou evolučnou temnotou.

A navyše aj v celkovom smerovaní moderného myslenia a úsilia vie vnímavé oko rozpoznať intenzívnu a vedomú snahu Prírody v človeku o globálny rozmach intelektuálnej infraštruktúry, rozvoj racionálnych schopností a následných vývojových možností masovým sprístupnením príležitostí, ktoré pre mentálny život ponúka moderná civilizácia. Dokonca aj takmer výlučné upriamenie európskeho intelektu, hlavného predstaviteľa týchto tendencií, na hmotnú Prírodu a vonkajšie stránky existencie je nutnou súčasťou tohto úsilia. Jeho cieľom je pripraviť naše fyzické telo, vitálne energie a naše fyzické okolie na plné prejavenie našich mentálnych schopností a možností. Všeobecná dostupnosť vzdelania, rozvoj zaostalých národov a etník, lepšiace sa postavenie nižších spoločenských tried, náhrada ťažkej manuálnej práce strojmi, rôzne hnutia za zlepšenie spoločenských a ekonomických pomerov, úsilie Vedy o zlepšenie zdravia, dlhovekosti a telesnej zdatnosti civilizovaného človeka, to všetko jasne signalizuje hlbší zmysel a smer tohto mohutného spoločenského pohybu. Nie vždy sú pritom použité tie najvhodnejšie a najsprávnejšie metódy, no ich cieľ je nepochybne správny, aj keď len predbežný: zdravý individuálny i spoločenský organizmus, uspokojenie legitímnych potrieb a požiadaviek materiálnej mysle, primerané pohodlie, dostatok voľného času a rovnosť príležitostí, aby celé ľudstvo, a nie iba vyvolené národy, skupiny či jednotlivci mohli slobodne a naplno rozvíjať svoj citový a rozumový potenciál. A aj keď v tejto chvíli dominujú hmotné a ekonomické motívy, v ich pozadí už čaká na svoju príležitosť vyšší a dôležitejší impulz.

A keď budú tieto predbežné podmienky splnené, keď tento veľký spoločenský pohyb spočinie na pevnom základe, aký bude charakter tých následných vývojových možností, ktorým má náš mentálny život slúžiť? Ak Myseľ naozaj predstavuje najvyšší dosiahnuteľný bod a vrchol prírodnej evolúcie, potom sa musíme naveky uspokojiť s plným rozvojom nášho racionálneho a imaginatívneho intelektu a s harmonickým uspokojovaním našich citových a zmyslových potrieb. Ak je však človek čosi viac, než len zviera obdarené rozumom a citmi, ak nad tým, čo v nás Príroda práve teraz intenzívne formuje, existuje dačo iné, nové, čo sa ešte len má prejaviť a presadiť, potom je celkom možné, že plnosť mentálneho života, pružný a prenikavý intelekt, bohaté spektrum citov a vycibrená estetická vnímavosť budú len prechodnou fázou na ceste k čomusi ešte vyššiemu, čo sa v príslušný čas objaví a zmocní nižších nástrojov, tak ako sa myseľ sama objavila až na istom stupni vývoja a ovládla fyzické telo do tej miery, že už nežije iba samo pre seba, ale slúži ako zdroj a základ pre naše vyššie, mentálne aktivity.

Presvedčenie o existencii takéhoto vyššieho, nadmentálneho a nadrozumového vedomia a bytia je základom celej indickej filozofie, a hlavným cieľom rôznych škôl a metód jogy je individuálne ho dosiahnuť a pevne ho v sebe stabilizovať. Myseľ teda nie je najvyššou métou a vrcholom evolúcie, ale – podobne ako telo – iba nástrojom. V jazyku jogy sa tak aj nazýva: vnútorný nástroj.[13] Indická tradícia dokonca tvrdí, že tento vyšší druh vedomia a bytia, ktorý ešte len čaká na svoju evolučnú príležitosť, nie je úplne novým prvkom v ľudskej histórii, ale kedysi bol už aktívny, ba dokonca istý čas ľudstvo priamo riadil. No nech je tak či onak, už len fakt, že je známy, svedčí o tom, že musel byť niekedy v minulosti aspoň čiastočne rozvinutý. A ak Príroda odvtedy skĺzla späť k primitívnejším formám existencie, príčinu musíme ako vždy hľadať v istej neuskutočnenej harmónii, v nedostatočnosti jej intelektuálneho a materiálneho základu, ku ktorému sa aj preto teraz tak vehementne vrátila, a v prílišnej špecializácii vyšších foriem vedomia a bytia na úkor tých nižších.

Ale z čoho vlastne pozostáva oná vyššia existencia, ku ktorej speje naša evolúcia? Aby sme zodpovedali túto otázku, musíme prebrať celú škálu vrcholných duchovných zážitkov a nezvyčajných koncepcií, ktoré ťažko adekvátne vyjadriť v inom jazyku než v starovekom sanskrite, v ktorom jedinom boli do istej miery systematizované. Termíny anglického jazyka sú len približné, a navyše majú iné konotácie, čo môže viesť ku mnohým, a niekedy aj vážnym nepresnostiam.[14] Terminológia jogy rozoznáva popri našej fyzickej a vitálnej forme bytia, nazývanej hrubé telo a podvojne zloženej z hmotného a vitálneho obalu, a popri našej čisto mentálnej forme bytia, nazývanej jemné telo[15] a zloženej z mentálneho obalu,[16] aj tretiu a najvyššiu, božskú a supra-mentálnu formu bytia, označovanú ako kauzálne telo[17] a zloženú z dvoch ďalších obalov,[18] ktoré stelesňujú princípy poznania a blaha. Toto poznanie však nie je systematizovaným výsledkom racionálneho uvažovania a sebaspytovania, ani provizórnym usporiadaním našich domnienok a záverov na základe ich pravdepodobnosti, ale dokonalou, samobytnou a sebe samej zjavnou zvrchovanou Pravdou. A podobne toto blaho nie je len mimoriadne intenzívnym zmyslovým pôžitkom či potechou srdca, ktoré vždy vnímame na pozadí ich večných protipólov, bolesti a trápenia, ale tiež samobytnou, ničím nepodmienenou radosťou, ktorá nezávisí od vonkajších vecí a konkrétnych zážitkov, lebo vyviera priamo z najhlbšej podstaty transcendentnej a nekonečnej existencie.

Korešpondujú tieto nezvyklé psychologické koncepcie s niečím aspoň trochu reálnym a dosiahnuteľným? Faktom je, že všetky školy jogy ich zhodne považujú za svoj vrcholný duchovný zážitok a konečný cieľ. Sú pre ne určujúcimi princípmi najvyššieho nám dostupného stavu vedomia, najrozsiahlejšej sféry našej možnej existencie. Z toho môžeme usúdiť, že existuje istá harmónia vrcholných duchovných schopností a síl, zhruba zodpovedajúcich psychologickým schopnostiam vnútornej vízie, inšpirácie a intuície, ktoré však nepôsobia v intuitívnej, ba ani v božskej mysli, ale na ešte vyššej úrovni, kde hľadia zvrchovanej Pravde tvárou v tvár, či skôr bezprostredne žijú v pravde vecí naraz univerzálnej i  transcendentnej a sú jej žiarivou formuláciou a aktivitou. Tieto sily a schopnosti sú lúčmi vedomej existencie prevyšujúcej a nahradzujúcej tú bežnú, budovanú okolo ega, existencie súčasne kozmickej i transcendentnej, ktorej vlastnou prirodzenosťou je Blaho. Ide teda zjavne o božské a – vzhľadom na terajšiu štruktúru ľudskej psychiky – nadľudské stavy vedomia a aktivity. Nie náhodou je trojica transcendentnej existencie a samobytného, ničím nepodmieneného vedomia a blaha[19] všeobecne akceptovaným metafyzickým popisom najvyššieho Ducha, átman, ktorý je istým sebavyjadrením nepoznateľného Absolútna pri jeho priamom kontakte s našimi prebudenými poznávacími schopnosťami, a to bez ohľadu na to, či ho vnímame čisto neosobne, alebo ako najvyššiu kozmickú Bytosť a Osobu, ktorá aktom svojej vôle tvorí a udržiava celý vesmír. V joge je však táto trojica dokonalého bytia, vedomia a blaha vnímaná aj psychologicky ako stav subjektívnej existencie, ktorý je síce teraz nášmu bdelému vedomiu nedostupný, no napriek tomu v nás existuje na nadvedomej úrovni, a preto sa doň pomocou vhodnej disciplíny môžeme v princípe vždy dostať.

Lebo ako vyplýva už z jeho názvu, kauzálne telo (kárana) – na rozdiel od predošlých dvoch, ktoré sú iba nástrojmi (karana) – tento vrcholný prejav a stelesnenie individuálnej duše je zároveň skrytým zdrojom a hybnou silou všetkých foriem, ktoré mu v priebehu evolúcie predchádzali. Naše mentálne aktivity sú totiž len odvodením, zúženou selekciou a – kým ich bariéra nevedomosti delí od vyššej pravdy, ktorá je ich neviditeľným žriedlom – aj istou deformáciou božského poznania. Naše city a zmyslové vnemy majú rovnaký vzťah k božskému Blahu, naše vitálne energie a činy k aspektu vyššej Vôle a Moci, ktorý na seba berie tvorivé božské vedomie, a naše fyzické bytie k čistej esencii a podstate tohto Blaha a Vedomia. Viditeľnú evolúciu Prírody, ktorej sme momentálne pozemským vrcholom, môžeme teda charakterizovať aj ako inverzné sebaprejavenie, v rámci ktorého vyššie, božské Schopnosti a Sily individuálne i spoločne využívajú, rozvíjajú a zdokonaľujú nedokonalú substanciu a aktivity Hmoty, Života a Mysle, aby aj tieto nižšie formy existencie mohli vo svojej premenlivej relatívnosti stále dokonalejšie vyjadriť harmóniu večných, božských sfér, z ktorých sú odvodené. Ak tento popis zodpovedá realite, potom cieľ evolúcie je zároveň jej príčinou, lebo už je zahrnutý, imanentný v jej prvkoch a procesoch, a postupne sa z nich vyslobodzuje. Ale toto vyslobodenie by bolo celkom iste nedokonalé, keby pozostávalo iba z úniku do vyšších sfér bez následného návratu a spätného pôsobenia na nižšie formy s cieľom pozdvihnúť a premeniť ich. Imanencia samotná by stratila zmysel a dôvod na existenciu, keby nemala časom vyústiť do takejto zduchovňujúcej premeny a transformácie. Ak sa však ľudská myseľ dokáže takto radikálne zmeniť a bez deformácie prejaviť plnú nádheru božského Svetla, ak sa ľudské city a vnemy dajú pretaviť na formy božského Blaha, verne odrážajúce jeho intenzitu a smer, ak ľudské činy môžu nielen nepriamo symbolizovať, ale aj priamo a vedome vplynúť do prúdu neegoistickej božskej Sily, a ak si naša fyzická substancia dokáže v dostatočnej miere osvojiť čistotu božskej esencie a spojiť plastickosť s trvanlivosťou a odolnosťou, aby mohla náležite podporovať a predlžovať tieto vrcholné duchovné sily a zážitky, odveká evolučná snaha Prírody sa tým kráľovsky zavŕši a jej spletité vývinové kľučky odhalia svoj hlboký zmysel.

Už púhy záblesk tejto zvrchovanej existencie je tak oslepujúci a neodolateľný, že keď ho raz zakúsime, ľahko podľahneme pokušeniu všetko zanechať a celú svoju energiu vrhnúť iba týmto smerom. Dokonca ľahko skĺzneme aj k jednostrannému záveru, že Myseľ sama je našou najväčšou prekážkou, bezcennou deformáciou a popretím zvrchovanej Pravdy, zdrojom a tvorcom iluzórneho vesmíru, a preto ju musíme zavrhnúť a všetky jej produkty a aktivity anulovať, ak chceme dosiahnuť definitívne vyslobodenie. To je však iba polopravda, ktorá sa príliš upiera na jej terajšie nedostatky a ignoruje božský zámer, s ktorým bola pôvodne stvorená. Je to inverzný protipól rovnako jednostrannej idey, že všetko jestvuje iba v Mysli a preto by mal byť mentálny život naším výlučným cieľom a ideálom. Najvyšším duchovným poznaním je to, ktoré vníma a prijíma prítomnosť Boha vo vesmíre i mimo neho, a pravou integrálnou jogou je tá, ktorá po dosiahnutí Transcendentna dokáže sa vrátiť a ovládnuť aj vesmír, zachovajúc si schopnosť slobodne vystupovať a zostupovať po stupňoch vesmírnej existencie. Lebo ak existuje čosi ako večná Múdrosť, potom aj Mysli musela priradiť nejaké ušľachtilé využitie a zavŕšenie. A toto jej využitie musí zohľadniť jej rolu pri našom výstupe a zostupe po stupňoch kozmickej hierarchie, a jej zavŕšenie preto musí spočívať v jej duchovnom naplnení a transformácii, nie v jej odvrhnutí či anulovaní.

V Prírode teda vidíme tieto tri kroky, telesný život, ktorý je základom našej existencie v hmotnom svete, mentálny život, do ktorého pozvoľna vrastáme a ktorým pozdvihujeme a zušľachťujeme život telesný, a nakoniec život božský, ktorý je jednak cieľom prvých dvoch a jednak sa k nim spätne navracia, aby ich oslobodil a umožnil im realizovať ich plný potenciál. Žiaden z nich nie je nad naše možnosti, žiaden pod našu úroveň. Žiaden teda nemusíme zničiť ani zavrhnúť, aby sme dosiahli najvyššiu duchovnú métu. Akceptujeme preto ich oslobodenie a duchovné naplnenie ako prirodzenú a dôležitú súčasť konečného cieľa jogy.

 

Kapitola 3: Trojaký život

Príroda je teda postupným evolučným sebavyjadrením večnej a skrytej existencie s troma po sebe idúcimi formami ako troma krokmi v jej pozvoľnom napredovaní. A v dôsledku toho máme ako hlavný určujúci faktor všetkých našich aktivít tieto tri navzájom previazané možnosti, telesný život, mentálnu existenciu a naše skryté duchovné bytie, ktoré je v involúcii neviditeľnou príčinou prvých dvoch a v evolúcii ich viditeľným výsledkom. Udržujúc a zdokonaľujúc život telesný, napĺňajúc život mentálny, Príroda smeruje k odhaleniu transcendentných aktivít Ducha v zdokonalenom ľudskom tele a mysli, a spolu s ňou by sme sa na túto métu mali upriamiť aj my. Tak ako mentálny život nepopiera a nezbavuje zmyslu našu telesnú existenciu, ale sa ju snaží pozdvihnúť a zušľachtiť, tak ani duchovný život nemá naše rozumové, citové, estetické a vitálne aktivity potlačiť ani vykoreniť, ale premeniť.

Lebo človek, čelný predstaviteľ pozemskej Prírody a jediná živá forma na Zemi schopná plnej evolúcie, je konštituovaný trojako. Do vienka dostal živú formu, v ktorej je telo nádobou a život dynamickým nástrojom umožňujúcim plné prejavenie našej skrytej, božskej prirodzenosti. Hlavným ohniskom jeho aktivity je progresívna myseľ, ktorá sa snaží zdokonaliť samu seba, svoj telesný príbytok i nástroje poskytované jej životom a ktorá si postupnou sebarealizáciou dokáže uvedomiť, že je formou Ducha. Jeho vrcholom a naplnením je to, čím v skutočnosti vždy bol – žiarivý duch plný nepominuteľného blaha, ktorého poslaním je prežiariť život i myseľ svojou až dosiaľ skrytou nádherou.

Keďže toto je zámer božskej Energie v ľudstve, naša životná cesta i jej cieľ sa musia realizovať prostredníctvom vhodnej interakcie týchto troch prvkov. Vzhľadom na to, že ich Príroda sformovala relatívne nezávisle, otvára sa nám možnosť voľby medzi troma rôznymi druhmi života: medzi bežnou, materiálne a pragmaticky zameranou existenciou, životom plným mentálnej aktivity a pokroku, a stavom nemennej a nepominuteľnej duchovnej blaženosti. V rámci svojho duchovného napredovania ich však môžeme aj skombinovať, zladiť ich disonancie a včleniť ich do jednotného harmonického rytmu, čím v sebe vybudujeme plnohodnotné božstvo, dokonalého Človeka.

V Prírode, ako je nateraz usporiadaná, má každý z nich iné charakteristické zameranie aj priority.

Charakteristickým trendom a prioritou telesného života nie je ani tak pokrok ako skôr snaha pretrvať; nejde mu v prvom rade o individuálny rast a rozvoj, ale skôr o sebazáchovu a vlastné rozmnoženie. Vo fyzickej Prírode nepochybne jestvuje aj pokrok vo forme postupnosti typov od rastlín ku zvieratám a od zvierat k človeku, lebo aj v neživej Hmote je prítomná a činná skrytá Myseľ. Akonáhle je však daný typ fyzicky zreteľne odlíšený od iných, hlavné bezprostredné úsilie pozemskej Prírody sa zdá smerovať predovšetkým k zaisteniu jeho trvalej existencie neustálou reprodukciou. Lebo Život vždy usiluje o nesmrteľnosť, lenže individuálne formy sú pominuteľné, iba ich idea pretrváva vo vedomí, ktoré tvorí a udržuje vesmír – v ňom totiž nikdy nič nezaniká – a tak je neustála reprodukcia jedinou možnou formou fyzickej nesmrteľnosti. Pud sebazáchovy a snaha o udržanie a rozmnoženie rodu sú tým pádom nutne najsilnejšími inštinktmi všetkého živého v materiálnej existencii. Materiálny život ponechaný sám na seba by sa naveky pohyboval v tomto uzavretom kruhu.

Charakteristickou tendenciou čistej Mysle je zmena, a čím vyspelejšia a organizovanejšia je naša mentalita, tým zreteľnejšie sa tento zákon Mysle prejavuje neustálym rozširovaním, prehlbovaním a lepším usporiadaním jej poznatkov, a teda aj neustálym pohybom od jednoduchšej a ohraničenej k širšej a komplexnejšej dokonalosti. Lebo Myseľ, na rozdiel od telesného života, je vo svojej vlastnej sfére nekonečná, schopná neobmedzeného rastu a rozvoja, a dokáže svoje formácie pružne meniť a prispôsobovať. Neustála zmena, expanzia a sebazdokonaľovanie sú teda jej prirodzenými primárnymi inštinktmi. Aj Myseľ sa pohybuje v cykloch; nie sú to však uzavreté kruhy, ale rastúce špirály. Myseľ pevne verí v neobmedzenú zdokonaliteľnosť sveta; jej hlavným heslom je Pokrok.

Charakteristickým zákonom Ducha je ničím nepodmienená dokonalosť a nemenná nekonečnosť. Duch neodňateľne a z vlastnej moci disponuje nesmrteľnosťou, po ktorej túži Život, i dokonalosťou, po ktorej túži Myseľ. Dotknúť a pohrúžiť sa do Večného, realizovať a zakúsiť to, čo je identické vo všetkom i mimo všetkého, rovnako plné blaha vo vesmíre i mimo neho, nepoškvrnené nedokonalosťou foriem a aktivít, v ktorých prebýva, to je cieľom a vyvrcholením duchovného života.

V každej z týchto foriem pôsobí Príroda na individuálnej i na kolektívnej úrovni, lebo Večné sa snaží adekvátne prejaviť nielen cez jednotlivca, ale aj cez skupinu, či už je to rodina, klan a národ, alebo zoskupenia budované na abstraktnejších princípoch, prípadne najvyššia možná forma skupinovej existencie, celé ľudstvo. Človek tiež môže hľadať svoje individuálne naplnenie v hociktorej z týchto sfér alebo v ich kombinácii, prípadne sa cez ne plne stotožniť s kolektívom a žiť iba preň, ale môže sa tiež povzniesť k adekvátnejšiemu chápaniu tohto zložitého vesmíru a harmonicky skĺbiť svoju osobnú sebarealizáciu s kolektívnym zavŕšením. Lebo správny vzťah individuálnej duše k Najvyššiemu, kým je prítomná vo vesmíre, nespočíva ani v sebeckom presadzovaní vlastnej nezávislosti, ani v jej popretí cez nevratné rozplynutie sa v Nedefinovateľnom, ale v realizácii jej jednoty s Božským i so svetom a v ich harmonickom skĺbení v rámci individuálnej prirodzenosti. A preto správny vzťah jednotlivca a kolektívu nemôže spočívať ani v sebeckom presadzovaní vlastného hmotného prospechu, mentálneho rozvoja či duchovnej spásy bez ohľadu na iných, ani v bezvýhradnom podriadení sa kolektívu aj za cenu obety vlastného osobného rozvoja. Pravým poslaním jednotlivca je totiž stelesniť v sebe tie najlepšie a najcennejšie črty svojej komunity a ďalej ich šíriť slovami, myšlienkami i činmi, aby sa celé ľudstvo čo najviac priblížilo úrovni svojich najvyspelejších predstaviteľov.

Z toho zároveň vyplýva, že hlavným cieľom telesného života musí byť naplnenie vitálneho zámeru Prírody. Zmyslovo a materiálne založený človek sa snaží v prvom rade naplno žiť, vychutnať si na ceste od kolísky po hrob čo najviac pohodlia a potešenia, v každom prípade však nejako prežiť. Dokáže túto svoju potrebu ovládnuť a podriadiť, ale len iným inštinktom fyzickej Prírody, teda potrebe rozmnožovania a zachovania špecifického charakteru svojho rodu, komunity či národa. Pud sebazáchovy, obrana rodiny a tradičného usporiadania spoločnosti, to sú charakteristické prvky telesnej existencie. Jej mimoriadny význam v schéme Prírody je nepopierateľný, a tomu zodpovedá aj dôležitosť ľudského typu, ktorý ju stelesňuje. Zaisťuje totiž stabilitu ľudskej spoločnosti a spoľahlivé uchovanie jej minulých evolučných ziskov.

Z rovnakého dôvodu sú však títo ľudia mimoriadne obmedzení, prízemní a iracionálne konzervatívni. Zabehaná rutina, tradičné inštitúcie, zdedené a návykové formy myslenia – bez tohto si svoj život ani nedokážu predstaviť. Akceptujú a žiarlivo strážia výdobytky, ktoré progresívna myseľ presadila v minulosti, no s rovnakou vervou bojujú proti všetkému, čo sa usiluje presadiť v prítomnosti. Lebo pre tento typ ľudí je živý progresívny mysliteľ len nezodpovedným ideológom, rojkom alebo bláznom. Starí Semiti, ktorí pravidelne kameňovali svojich živých prorokov, a potom zbožne uctievali ich pamiatku, boli priam ukážkovým stelesnením tohto inštinktívneho a neinteligentného princípu v Prírode. V staroindickom rozlíšení medzi raz a dvakrát zrodenými sa prvé označenie hodí práve na tento typ ľudí. Zabezpečujú nižšie funkcie Prírody a tiež základ pre jej vyššie operácie, no im samým sa brána k druhému, duchovnému zrodu otvára len pomaly a ťažko.

A predsa aj tento ľudský typ akceptuje aspoň toľko duchovnosti, koľko jej do tradičného myslenia vtlačili veľké náboženské hnutia minulosti, a v jeho schéme spoločnosti má svoje úctyhodné, i keď len zriedka účinné miesto aj kňaz a učený teológ, na ktorého sa môže vždy s dôverou obrátiť po svoju pravidelnú dávku bezpečnej a nenáročnej duchovnej potravy. Ale tomu, kto by si nárokoval plnú slobodu duchovného života a zážitku, pridelí – pokiaľ ho vôbec akceptuje – nie kňazské rúcho, ale plášť potulného askétu. Nech si svoju nebezpečnú slobodu praktizuje mimo spoločnosti. Tak možno poslúži aj ako hromozvod, čo zachytí a odkloní energiu Ducha, aby náhodou nenarušila zabehané spoločenské zvyky a poriadky.

I takto silne konzervatívnu mentalitu však možno premeniť na umiernene progresívnu, ak sa nám do nej podarí vryť fixnú ideu, že zmena a pokrok sú nutnou súčasťou života, a vypestovať v nej návyk neustáleho a vedomého, hoci len pozvoľného pohybu vpred. Progresívne spoločenské formy, ktoré takto vznikli v Európe, predstavujú jeden z najväčších triumfov Mysle nad zotrvačnosťou Hmoty. Hmotná príroda si však za to vyberá svoju daň: tento druh pokroku je totiž hrubší a povrchnejší, a následné pokusy prehĺbiť či zrýchliť ho nezriedka vedú k spoločenskému pnutiu, apatii, ba aj k nečakaným výbuchom spiatočníckych tendencií.

Podobne možno tento typ ľudí do istej miery zduchovniť, pokiaľ ich navykneme, aby ku všetkým svojim aktivitám a spoločenským inštitúciám pristupovali v náboženskom duchu.  Na tomto základe budované a hlbokým symbolizmom prežiarené spoločenské formy Východu predstavujú jeden z najväčších triumfov Ducha nad Hmotou. No aj tu nachádzame nedostatky, lebo tieto snahy často viedli iba k rozmachu náboženského cítenia, čo je tá najplytkejšia a najpovrchnejšia forma duchovnosti. Jej vyspelejšie prejavy, i tie najpôsobivejšie a najoslnivejšie, spravidla iba rozmnožili rady tých, čo sa vzdali spoločenského života a tým ho ochudobnili, alebo len dočasne narušili spoločenský status quo chvíľkovým duchovným kvasom a povznesením. Pravda je taká, že ani čisto mentálne, ani čisto duchovné úsilie samy osebe nestačia na prekonanie obrovského odporu hmotnej Prírody. Je potrebné ich bezvýhradné spojenectvo, dokonalá súhra a nasadenie všetkých síl – len vtedy im hmotná Príroda ustúpi a pripustí zásadnú premenu ľudskej prirodzenosti. Obvykle však tieto dva mocné činitele nie sú ochotné dožičiť jeden druhému nutné ústupky.

Mentálny život sa zameriava na estetické, etické a intelektuálne aktivity. Čistá myseľ je vo svojej podstate idealistom a túži po dokonalosti. Tento jemný duch, žiarivý átman[20], je totiž nevyliečiteľným rojkom. Sen o dokonalej kráse, dokonalom správaní, dokonalej Pravde, či už pri hľadaní nových foriem Večného alebo pri oživovaní foriem starších, je jadrom a dušou čistej mentality. Tá však nevie, ako sa vysporiadať s tvrdošijným odporom Hmoty. Pri práci s Hmotou je preto nešikovná a neefektívna, postupuje metódou pokus-omyl, a nakoniec sa aj tak musí buď vzdať a stiahnuť z boja, alebo podriadiť šedivej realite fyzického sveta. V princípe môže tiež starostlivo študovať podmienky hmotného sveta a brať ich ako výzvu, a vtedy má istú šancu uspieť, no iba v tom zmysle, že nekonečnej Prírode načas vnúti nejaký umelý systém, ktorý ona skôr či neskôr prelomí a opustí, alebo na nepoznanie znetvorí, prípadne ho odstavením prítoku života premení na hrob mŕtveho ideálu. V dlhej histórii ľudstva nájdeme len málo produktov tohto nevyliečiteľného rojka v Človeku, ktoré svet vďačne a bez výhrad prijal, rád na ne spomína a túži si z nich čo najviac a čo najdlhšie zachovať.

Keď sa priepasť medzi aktuálnym životom a temperamentom mysliteľa príliš prehĺbi, spravidla sa utiahne do ústrania, kde sa jeho myseľ môže plnšie a slobodnejšie realizovať vo vlastnej sfére. Básnik-samotár, čo žije obklopený svojimi víziami, umelec cele pohrúžený do svojho umenia, filozof hĺbajúci nad záhadami intelektu vo svojej komôrke, vedec a učenec, ktorých zaujímajú len ich experimenty a štúdiá – tých všetkých by sme mohli označiť za askétov intelektu. O dôležitosti a užitočnosti toho, čo v priebehu histórie vykonali pre ľudstvo, nám naša minulosť podáva výrečné svedectvo.

Takáto izolácia je však oprávnená iba vtedy, keď je nutná na splnenie nejakej špeciálnej úlohy. Myseľ totiž naplno rozvinie svoju silu a schopnosti iba v priamom zápase so životom, keď dokáže jeho príležitosti i prekážky akceptovať vyrovnane ako cestu či prostriedok k vyššej dokonalosti. Práve v boji s problémami reálneho sveta sa pevne formuje etický charakter jedinca a vznikajú veľké školy etickej disciplíny; len priamym kontaktom s realitou života získava Umenie svoju vitalitu, Myslenie základ pre svoje abstrakcie a filozofické zovšeobecnenia spoľahlivú oporu vo vede a bezprostrednej skúsenosti.

Na tento zápas so svetom sa však môžeme podujať čisto pre vlastné zdokonalenie a bez akéhokoľvek záujmu o osud ľudstva či riešenie jeho problémov. V ľudskej histórii tento nezáujem najvypuklejšie badať v sebadisciplíne epikurejcov, no nevymizol celkom ani u stoikov, ba aj altruisti často konajú dobré skutky viac kvôli sebe než kvôli svetu, ktorému pomáhajú. Tento postoj a čisto individuálne naplnenie, ktoré so sebou prináša, sú však v konečnom dôsledku neúplné a nedostatočné. Najušľachtilejšími predstaviteľmi progresívnej mentality sú tí, ktorí sa usilujú povzniesť celé ľudstvo na svoju úroveň, či už tým, že sa ho snažia zmeniť na svoj obraz, alebo tým, že napomáhajú vzniku nových náboženských, myšlienkových, spoločenských a politických foriem, ktoré majú vernejšie stelesniť ideál pravdy, krásy a spravodlivosti ožarujúci dušu každého človeka. Neúspech v tomto snažení zaváži len málo, lebo už samotný pokus je vysoko dynamický a tvorivý. Boj Mysle o premenu a zušľachtenie materiálneho života je tak prísľubom a zároveň podmienkou pre konečné víťazstvo ešte vyššieho princípu, ktorý presahuje aj samu Myseľ.

Tento zvrchovaný princíp, duchovná existencia, pozostáva hlavne z toho, čo je večné, no neodvracia sa celkom ani od vecí pominuteľných. Lebo pre duchovne realizovaného človeka sa sen ľudskej mysle o dokonalej kráse napĺňa vo večnej láske, kráse a radosti, ktoré od ničoho nezávisia a sú rovnako intenzívne prežívané na pozadí všetkých objektívnych vnemov; jej sen o dokonalej Pravde sa napĺňa vo zvrchovanej, samobytnej a večnej Istote, ktorá je nemenná, no napriek tomu umožňuje a vysvetľuje všetky vesmírne variácie a je tým pravým cieľom každého pokroku; a jej sen o dokonalom správaní a bezchybnej činnosti sa napĺňa vo všemocnom a samohybnom Zákone, ktorý je od vekov skryte prítomný a činný v najhlbšej podstate všetkých stvorených vecí a viditeľne sa prejavuje ako tvorivý rytmus vesmírnych svetov. Čo je pre žiarivé mentálne „Ja“ [21] len prchavou víziou alebo si žiada jeho trvalé tvorivé úsilie, to je pre najvyššie „Ja“ disponujúce Poznaním[22], tohto zvrchovaného Pána všetkého, od vekov jestvujúcou a nepominuteľnou Realitou.

Ale ak je pre Myseľ ťažké neustále sa prispôsobovať tupej zotrvačnosti Hmoty, o čo ťažšie to musí byť pre duchovný element, prebývať vo svete plnom nie vyššej Pravdy, ale skôr všemožných lží a  ilúzií, plnom nie Lásky a Krásy, ale skôr všadeprítomného sváru a ohyzdností, a podrobenom nie zvrchovanému Zákonu Pravdy, ale skôr triumfujúcemu sebectvu a hriechu? A preto duchovný život a jeho typickí predstavitelia – svätec a askéta – tak často dospievajú k záveru, že tento svet treba odmietnuť a zavrhnúť, či už celkom a fyzicky, alebo aspoň vnútorne a psychicky. Vnímajú ho totiž ako kráľovstvo zla a nevedomosti, proti ktorému stojí kráľovstvo večné a božské, a to buď v nejakom vzdialenom nebeskom svete, alebo ešte vyššie, kde už nejestvuje nič, čo by sme mohli nazvať životom a svetom. Oddeľujú sa preto vnútorne, a niekedy aj navonok, od nečistoty a hriešnosti pozemského sveta, a v tejto prísnej izolácii nekompromisne presadzujú duchovný ideál v jeho nepoškvrnenej čistote. Preukazujú tým svetu neoceniteľnú službu, lebo ho nútia uznať, či dokonca skloniť sa pred niečím, čo je priamym popretím jeho prízemných ideálov, zvrhlých chúťok a egoistického sebauspokojenia.

Lenže svetské pôsobenie takej zvrchovanej moci, akou je duchovná sila, nemožno takto umelo ohraničiť. Duchovný život dokáže aj spätne pôsobiť na život materiálny a využiť ho ako prostriedok na obohatenie a rozšírenie vlastnej realizácie a plnosti. Nedajúc sa zaslepiť protikladmi sveta, zdaním na jeho povrchu, môže v hĺbke všetkých javov hľadať víziu jediného Pána, stelesnenie večnej Pravdy, Krásy, Lásky a Blaha. Kľúčom k tejto bohatšej a všeobjímavej joge je formulácia védánty, podľa ktorej prvotný Duch, naše najvyššie „Ja“, prebýva vo všetkých veciach, obklopuje ich a zároveň ich konštituuje.

Ale duchovný život, podobne ako život mentálny, môže vonkajšiu existenciu využiť len ako prostriedok na individuálne sebazdokonalenie bez akéhokoľvek záujmu o kolektívne pozdvihnutie čisto symbolického sveta, ktorý takto využíva. Keďže Večné je vo všetkom naveky rovnaké a všetky veci vníma rovnako, keďže konkrétna forma našej činnosti a jej výsledok sú zanedbateľné v porovnaní s dosiahnutím tejto kľúčovej duchovnej realizácie, máme byť duchovne indiferentní, čiže bez osobných preferencií akceptovať ľubovoľné prostredie, ľubovoľnú aktivitu, pripravení stiahnuť sa z nej, len čo dosiahneme svoj najvyšší cieľ. Mnohí chápu ideál Bhagavadgíty práve takto. Dokonca aj keď vnútorne prežívaná láska a blaho zahrnú svet súcitom, dobročinnosťou a láskyplnou službou a vnútorne preciťovaná Pravda prúdom zdieľaného poznania, nemusia sa vôbec pokúšať o jeho premenu, pokiaľ ich vedie presvedčenie, že vonkajší svet je svojou povahou predurčený zostať večným bojiskom protikladov, hriechu a cnosti, pravdy a omylu, radosti a trápenia.

Ak je však Pokrok tiež jednou z hlavných čŕt sveta a postupné sebaodhalenie Božského tým pravým zmyslom a zámerom Prírody, potom je aj toto obmedzenie neplatné. Duchovný život vo svete dokáže premeniť materiálny život na svoj obraz, na obraz Boží. Dokonca je to jeho poslaním. A preto máme popri veľkých pustovníkoch, ktorí v samote a odlúčení hľadali a našli svoje individuálne vyslobodenie, aj veľkých duchovných učiteľov, ktorí oslobodili nielen seba, ale aj iných, a tiež mimoriadne vzácne dynamické duše, ktoré, povzbudené a preniknuté Duchom, cítili sa mocnejšie než všetky sily sveta a vrhli sa s ním do láskyplného súboja, aby si vynútili jeho súhlas s globálnou duchovnou premenou. Ich snahy spravidla mierili na mentálne a morálne pozdvihnutie ľudstva, no môžu sa upriamiť aj na zmenu nášho spôsobu života a spoločenských inštitúcií, aby sa aj tie stali vhodnejšími nádobami pre zostupujúce prúdy Ducha. Tieto pokusy predstavujú kľúčové míľniky v progresívnom vývoji ľudstva a v jeho príprave na budúce zduchovnenie. Každý z nich, bez ohľadu na jeho vonkajšie výsledky, priblížil Zem o kúsok k Nebu a zrýchlil pomalé evolučné napredovanie Prírody.

V Indii za posledné tisícročie i dlhšie koexistoval duchovný život s materiálnym bez prítomnosti progresívnej mentality. Duchovnosť tu uzavrela s Hmotou prímerie za cenu obetovania pokusov o všeobecný pokrok. Získala za to právo neobmedzeného duchovného rozvoja pre všetkých, ktorí sa označia nejakým viditeľným symbolom, napríklad plášťom sanjásina, uznanie duchovného života za konečný cieľ každého človeka a tých, čo ho vedú, za hodných absolútnej úcty, a tiež usporiadanie celej spoločnosti do intenzívne náboženskej formy, v ktorej aj bežné zvykové akty boli sprevádzané aspoň formálnou pripomienkou duchovnej symboliky života a jeho konečného cieľa. Na druhej strane, spoločnosť za to získala právo na spoločenskú nehybnosť a strnulosť. Tento ústupok vážne ohrozil zmysel a podstatu celej dohody. Strnulosť náboženských foriem totiž viedla k formalizmu a stereotypizácii duchovnej symboliky, až táto napokon prestala byť vnútorne preciťovaná a prežívaná. Opakované pokusy o zmenu formy zo strany nových siekt a náboženstiev viedli iba k ustanoveniu novej rutiny alebo k modifikácii starej, lebo spásonosný prvok slobodnej a činorodej mysle bol z indickej spoločnosti vylúčený. Materiálny život, ponechaný pod nadvládou Nevedomosti, nezmyselnej a nekonečnej duality, premenil sa na ťaživé olovené jarmo, z ktorého bol možný jedine únik do asketicky poňatej duchovnosti.

Indické školy jogy sa tiež pripojili k tomuto kompromisu. Ich cieľom sa stala individuálna dokonalosť alebo vyslobodenie, nutnou podmienkou určitá izolácia od bežných ľudských aktivít, ich zavŕšením úplné zrieknutie sa života i sveta. Učiteľ odovzdával duchovné poznanie iba úzkemu okruhu žiakov, a keď sa aj vyskytli pokusy o masovejšie hnutia, ich cieľom vždy zostalo individuálne vyslobodenie. Prímerie so strnulou a stagnujúcou spoločnosťou bolo v prevažnej miere dodržované.

O potrebnosti a užitočnosti tohto kompromisu v danej dobe a situácii nemožno pochybovať. Zabezpečil v Indii prežitie spoločnosti, ktorá preukazovala duchovnosti úctu a snažila sa ju zachovať; celá krajina sa premenila na nedostupnú pevnosť, v ktorej si najvyšší duchovný ideál dokázal uchovať svoju nepoškvrnenú čistotu a ubrániť sa náporu okolitých síl. Stále však šlo o kompromis, nie absolútne víťazstvo. Materiálny život prišiel o svoj božský impulz k rastu; duchovný život si izoláciou uchoval výšku a čistotu, obetoval však svoju plnú silu a užitočnosť pre svet. A preto božská Prozreteľnosť zariadila, že krajina jogínov a askétov sa dostala do intenzívneho, i keď nechceného kontaktu presne s tým prvkom, ktorý kedysi zavrhla, s prvkom progresívnej Mysle, aby znovuobjavila a doplnila si to, čo jej teraz tak veľmi chýba.

Opäť musíme uznať, že jednotlivec nejestvuje iba sám osebe, ale aj v rámci kolektívu, a že individuálna dokonalosť a vyslobodenie nevystihujú celkom Boží zámer so svetom. Slobodné využitie našej vlastnej slobody zahŕňa aj vyslobodenie iných i celého ľudstva; dokonalá užitočnosť našej vlastnej dokonalosti sa ukáže až vtedy, keď po premene svojej prirodzenosti na božský symbol pomôžeme to isté uskutočniť aj iným a univerzálne ho tak rozšírime.

A tak sme pri konkrétnom pohľade na ľudský život a jeho tri hlavné dimenzie dospeli k rovnakému záveru ako pri skúmaní všeobecného fungovania Prírody a jej troch evolučných krokov. Začíname tiež vidieť obrysy úplného a súhrnného cieľa pre našu syntézu jogy.

Duch je korunou vesmírnej existencie; Hmota jej základom; Myseľ spojovacím článkom medzi nimi. Duch je to, čo je večné; Myseľ a Hmota sú jeho procesmi. Duch je to, čo je skryté; myseľ a telo sú nástrojmi, cez ktoré sa chce odhaliť a plnohodnotne prejaviť. Duch je obrazom zvrchovaného Pána jogy; myseľ a telo sú prostriedky, ktoré nám poskytol na reprodukciu tohto obrazu v prejavenej existencii. Príroda ako celok je pokusom o postupné vyjadrenie tejto skrytej Pravdy, pokusom o stále vernejšiu reprodukciu tohto božského predobrazu.

Ale to, o čo chce Príroda dosiahnuť pre masy pomalou evolúciou, joga vie jedincovi poskytnúť rýchlou revolúciou. Joga radikálne zrýchľuje a zintenzívňuje všetky energie Prírody a zásadným spôsobom premieňa a zušľachťuje všetky jej schopnosti. Kým Príroda len s ťažkosťami prebúdza duchovný život a neustále z neho skĺzava späť na nižšie úrovne, joga ho sústredeným úsilím a sublimovanou energiou dosahuje priamo, a navyše k nemu vie pridať aj dokonalosť mysle, ba dokonca, ak si to želá, aj dokonalosť tela. Príroda sa snaží vyjadriť Božské vlastnými symbolmi: joga sa povznáša nad Prírodu k Pánovi Prírody, nad vesmír k Transcendentnu, a vracia sa z neho vyzbrojená transcendentným svetlom a silou, poverením od Všemohúceho.

Ich cieľ je však v konečnom dôsledku rovnaký. Všeobecné rozšírenie jogy, teda duchovného úsilia a realizácie na celé ľudstvo, musí byť preto vrcholným víťazstvom Prírody nad jej vlastnými zdržaniami, prekážkami a závojmi nevedomosti. Tak ako sa teraz snaží progresívnou mysľou skrze Vedu pripraviť ľudstvo na plný rozvoj mentálneho života, tak ho bude neskôr skrze jogu pripravovať na ešte vyšší stupeň evolúcie, na druhý zrod do duchovnej existencie. A tak ako mentálny život aj naďalej využíva a zušľachťuje život materiálny, tak aj život duchovný bude naďalej využívať a zušľachťovať našu materiálnu i mentálnu existenciu ako nástroje svojho božského sebavyjadrenia. Doby, v ktorých sa toto podarí uskutočniť, predstavujú legendárne Satja a Krita jugy indickej tradície[23] , veky Pravdy odhalenej a vyjadrenej symbolmi materiálnej existencie, keď Príroda v ľudstve, osvietená a blažená, spokojne odpočíva na vrchole svojho tvorivého úsilia.

Je preto našou prvoradou úlohou zistiť a správne pochopiť jej tvorivý zámer, prestať ju zneužívať či znevažovať, a najmocnejšími prostriedkami, aké nám dáva k dispozícii, realizovať jej najvyšší ideál.



[1] Heehs, Peter. Roots, Branches, and Seeds: The teachings of Swami Vivekananda and Sri Aurobindo examined in the light of Indian tradition, colonial modernity and one another. Nehru Memorial Museum and Library Occasional Paper, History and Society Series, No.14., 2013. URL: http://www.nehrumemorial.nic.in/images/pdf/occasional/14_peter_heehs.pdf (>> späť do textu >>)

[2] Singleton, Mark, and Ellen Goldberg, eds. Gurus of Modern Yoga. Oxford University Press, 2013. (>> späť do textu >>)

[3] Aurobindo, Sri. The Synthesis of Yoga. Zväzok 23-24 súborného diela zverejneného na stránke http://www.sriaurobindoashram.org/sriaurobindo/writings.php. (>> späť do textu >>)

[4] Písané v roku 1914 (pozn. prekl.) (>> späť do textu >>)

[5] Narážka na grécku báj o zlatom rúne (>> späť do textu >>)

[6] Šrí Aurobindo chápe pojem „Boh“ inak a oveľa všeobecnejšie než je bežná antropomorfná predstava. Neskôr začal uprednostňovať neutrálnejší pojem „Božské“, ktorý v sebe zreteľnejšie spája osobný a neosobný aspekt prejaveného Absolútna. (>> späť do textu >>)

[7] sthúla šaríra (>> späť do textu >>)

[8] annakoša (>> späť do textu >>)

[9] pránakoša (>> späť do textu >>)

[10] Prašna Upanišáda II. 6 a 13 (>> späť do textu >>)

[11] Manomajah pránašaríranetá. Mundaka upanišáda II.2.8. (>> späť do textu >>)

[12] Písané v roku 1914 (pozn. prekl.) (>> späť do textu >>)

[13] antahkarana (>> späť do textu >>)

[14] Rovnaká výhrada samozrejme platí aj pre ostatné európske jazyky. (pozn. prekl.) (>> späť do textu >>)

[15] súkšma šaríra (>> späť do textu >>)

[16] manah-koša (>> späť do textu >>)

[17] kárana šaríra (>> späť do textu >>)

[18] vidžňánakoša a ánandakoša (>> späť do textu >>)

[19] sat-čit-ánanda (>> späť do textu >>)

[20] Kto sídli vo sne, vnútorne bdelý, ctiteľ abstrakcií, Žiarivý. Mándúkja upanišáda 4. (>> späť do textu >>)

[21] Abstraktný a mimoriadne všeobecný anglický pojem Self, často využívaný ako ekvivalent sanskritského pojmu átman, prekladáme v závislosti od kontextu ako „Ja“, „Duch“, prípadne „Duša“. Pozn. prekl. (>> späť do textu >>)

[22] Jeden a Nedvojný, v kom sa všetky vedomé myšlienky zlievajú v jedno, kto pozostáva z čistého blaha a vychutnáva si ho, vnútorný Mudrc... On je Pánom a Vládcom všetkého, Vševediaci, náš skrytý vnútorný Vodca. Mándúkja upanišáda 5, 6. (>> späť do textu >>)

[23] Satja znamená Pravdu; Krita, uskutočnená alebo úplná. (>> späť do textu >>)